Od nášho stretnutia je to už dávno. Pred rokom bolo všetko iné a my sme neverili, že sa to môže zmeniť. Mali sme jeden druhého, čo viac nám mohlo chýbať? Ľúbili sme sa. Ach, tak veľmi sme sa mali radi, že by sme mohli zachrániť svet. Naša láska ale nebola tá pravá. Keby bola, tak by neskončila.
No ona skončila a jediné, čo sme mohli urobiť bolo, že sme za sebou spálili mosty. Ja som spálila ten, ktorý ma vždy dostával k tebe. Bol to dlhý most, plný trápenia a kým existoval, neuvedomovala som si to. Bolo mi to jedno, pretože som mala teba a v tvojom náručí som vždy pookriala.
Prvé dni a týždne boli najťažšie. Tak veľmi si mi chýbal, že som mala chuť to vykričať do rozhlasu. Len nech prídeš a objímeš ma. No časom som pochopila, že keď mi v mojom živote niekto chýba, neznamená to hneď, že do môjho života aj patrí.
Ty si mi chýbal, ale to neznamenalo, že by som ťa v mojom života chcela. Samozrejme, v prvej chvíli som si nevedela predstaviť, že budem bez teba. Potom som pochopila, že náš vzťah nebol správny. Boli sme ako oheň a voda. Ja som bola oheň a ty si bol voda.
Ja som všetko zapaľovala, vnášala som do tvojho života radosť a nadšenie, horela som pre všetky nové veci, ktoré sme spolu robili a ty? Ty si všetko hasil. Každý môj pokus si zahnal pod čiernu zem, pretože si sa bál. Bál si sa lásky, ktorú som ti ponúkala. Nespútanú, úprimnú a vášnivú. Nehodili sme sa k sebe, preto sme k sebe ani nepatrili.
S odstupom času ti ďakujem za to, že si bol pri mne. Stál si pri mne v ťažkých chvíľach, no to tiež neznamená, že budeš pri mne stáť aj naďalej. Život ide ďalej a ja verím, že raz každý z nás nájde človeka, ktorý bude patriť do nášho života. Ten človek bude ten pravý.
