Náš príbeh sa začal vetou, ktorou sa ostatné príbehy väčšinou končia. Bola taká pravdivá a predsa som ju nepokladala za dôležitú. Verila som v nás. Nemýlila som sa. Nebol to totiž omyl. Skutočne si bol najlepším chlapcom, akého som kedy stretla. Dlho som nevedela uveriť tomu, že si si ma vybral. Možno preto, lebo moja intuícia nikdy neklame. Zrejme sa mi zas a znova snažila naznačiť isté skutočnosti, ktorým som nechcela veriť.
Cítim sa prázdno.
Neviem čo so sebou, ani čo so životom. Ale to je v poriadku, pretože raz to prejde. Zvláštne, koľko bolesti si mi spôsobil a predsa, keď si spomeniem na tvoje oči alebo úsmev, skrátka na tvoju osobnosť, usmievam sa ako malá. Stále som zamilovaná až po uši. A aj tak, keď ťa stretnem na chodbe v škole alebo hocikde inde, nedokážem sa ti pozrieť do tváre. Bojím sa, že by ma to zlomilo, asi by som sa zložila na zem.
Hovorí sa, že ľudia menia.
Nikdy som nechcela šíriť nenávisť, ale ach, kiežby sa ona nezmenila. Sám si predsa vravel, že sa k nej už nevrátiš, že toto šťastie si nikdy nezvolíš naspäť. Trápil si sa v tom vzťahu s ňou. No vrátil si sa k nej. A mňa, osobu, ktorá ti dala toľko lásky ako snáď nik na tomto svete, si nechal tak. Uprostred sveta. Stratenú. Vlastne nie, seba som nestratila, to by som nikdy nedovolila. Ale stratila som teba, to ma hnevá. Úprimne, asi chápem. Všetko to bolo príliš rýchle. Za ten kratučký čas nášho vzťahu sme si zažili to, čo veľa niekoľkomesačných vzťahov nie.
Dúfam, že budeš šťastný. Prajem ti to. Ale veľmi mi chýbaš. To predsa vieš bejbe. Možno sa ešte raz niekde stretneme a začneme ďalšiu spoločnú kapitolu. Alebo proste tento rok odídem zo školy a už sa nikdy nestretneme, no pri pohľade na oblohu budeme obaja dúfať, že pozeráme na rovnakú hviezdu i keď každý inde.
Dnes niekto zazvonil pri bránke. Vybehla som z postele. Pozrela sa cez okno a stál tam chlapec. Nevidela som kto to je, ale spomenula som si na tvoje slová o tom ako raz prídeš a prinesieš mi kaktus, lebo ruže nemám rada a krémeš k tomu. Vybehla som von a… Nebol si to ty. Len odpis plynu či čo. Ale aj tak verím, že tam raz budeš stáť ty. Pretože láska niekedy nestačí, to obaja vieme. Ale vieš čo? Raz bude. Ver mi.
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://byrius.sk .
