Už je to nejaký čas, čo som sa márne snažila vymazať ťa zo svojho života. Asi zbytočne, myslela som si. Ale nie je to tak, tieto veci sa dejú prirodzene. A kým to nepochopíme, zbytočne strácame čas. Naš príbeh, nebol výnimkou.
Až keď som bola úplne pripravená ísť ďalej, nechať ťa ísť, byť bez teba, našla som pána Božského.
Milého, pozitívneho, zábavného, láskavého muža. Takého, ktorý si moju lásku zaslúži, takého, ktorý nemá sľuby, ale skutky. Takého, ktorý sa na mňa díva, akoby sa mu splnili všetky želania. Takého, ktorého lásku si aj ja zaslúžim. Je presne taký, akého som si ho vysnívala.
Jeho azúrovo modré oči, v ktorých sa tak rada strácam, jeho hlas, keď mi volá len tak, aby ma počul, jeho rozkošný smiech, keď sa smeje na mojich vtipoch, ktoré nie sú ani tak vtipné, ale nejakým spôsobom sme sa v nich obaja našli. Taký je.
Nový muž, ktorý je taký, aký som si si želala, aby si bol ty. A som šťastná, fakt. Nehrám to, už nemusím. Ako tomu bolo pri tebe. Lebo s ním je to lepšie. Krajšie. Dáva to väčší význam. O tom, že chcem byť s ním, nepochybujem.
Pri tebe som pochybovala každú chvíľu, lebo veci mali rôzny vyznám. Pochybovala som o sebe, o nás, o všetkom, len nie o tebe. Robila som pre teba viac, ako všetko, no a tebe to bolo stále málo. Keď dávaš všetko tomu druhému, keď mu dávaš to najlepšie zo seba a jemu to nestačí, tak to nie je pravá láska. A hoci si pre mňa znamenal veľa, nechaj ma ísť. On ma čaká. A ja ho chcem mať pri sebe. Ako teba, kedysi.
Tak ma nechaj ísť. Prosím. Veď nenič tú lásku. Ty si mal na ňu tiež šancu, len si bol dosť hrdý na to, aby si sa jej poddal. A ja som dosť silná na to, aby som nepodľahla prázdnemu volaniu niečoho, čo nie je láska.
Chceš ma iba preto, lebo ma nemôžeš mať. Ostaň len známy, ktorému kedysi patrilo moje srdce, niekým, kto si ho naozaj nezaslúžil, ale nebuď dôvodom toho, prečo by sa niečo silné malo pokaziť.
