Chceme mi­lo­vať a byť mi­lo­vané, ale nie až prí­liš. Chceme skvele pla­tenú prácu, ale aj do­sta­tok voľ­ného času. Mať ro­dinu i skvelú ka­ri­éru. Pria­te­ľov, par­tnera a me­dzi­tým stí­hať školu. My ženy toho vlastne nech­ceme až tak veľa. My ženy, chceme len všetko.

Ale, ni­kdy ne­mô­žeš mať všetko…

Aj keby by si chcela. Nie je to možné. Náš ži­vot je plný roz­hod­nutí. Najprv sa roz­hod­neš, či ráno vsta­neš alebo nie. Vy­be­rieš si ob­le­če­nie. Na­ma­ľu­ješ sa. Na­ješ. Vy­ra­zíš. Do­konca i to, či sa ospr­chu­ješ je len vý­sle­dok tvojho roz­hod­nu­tia. Av­šak je roz­diel, či sa roz­ho­du­ješ me­dzi mod­rými a čier­nymi džín­sami alebo práv­nic­kou a le­kár­skou fa­kul­tou.

Každé roz­hod­nu­tie má roz­dielnu váhu i do­pad. Mô­žeš sa roz­hod­núť ako veľmi sa bu­deš sna­žiť. Čo bu­deš štu­do­vať. Kde a ako tvrdo bu­deš pra­co­vať. Koľko toho si ochotná obe­to­vať. Vraj všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí. Si bo­hatá, no ne­máš pria­te­ľov. Ži­ješ o niečo skrom­nej­šie, no tvoji pria­te­lia pri tebe stoja v dob­rom i zlom. Ďal­ším zas chýba ro­dina. Iní majú všetko, no i tak im chýba šťas­tie. Aj keď toho máš veľmi veľa, vždy si mô­žeš uve­do­miť, že ti niečo chýba. Nie­len my ženy, ale všetci by sme mali byť vďační za všetko, čo máme.

Ne­snaž sa byť hr­din­kou za každú cenu

My ženy toho vieme veľmi veľa vy­dr­žať. Nie­len fy­zicky, ale aj psy­chicky. Áno, nie­kedy si aj pop­la­čeme. Sem-tam hys­ter­číme, ob­čas spa­ni­ká­rime. Ale to všetko len preto, že chceme, aby bolo všetko čo naj­lep­šie a naj­jed­no­duch­šie. Na­priek tomu, že máme po­cit, že sme na po­kraji síl sa ďa­lej sna­žíme. Ďa­lej bo­ju­jeme. U mu­žov pra­mení ich sila najmä vo fy­zic­kej kon­dí­cií. My ženy však omnoho lep­šie ovlá­dame my­seľ. Veď by to ani ne­vy­ze­ralo dobre, keby sme boli rov­nako silné ako muži. Naša sila pra­mení z na­šej vôle. Chceme kaž­dému po­môcť a kaž­dého za­chrá­niť. Ale to sa nedá. Ne­mu­síš spa­siť svet, aby si bola hr­din­kou. Si ňou už len preto, že si. Že zvlá­daš ná­strahy kaž­dého dňa. Buď hr­din­kou pre seba.

Zmier sa s tým, čo ti ži­vot pri­ne­sie

Nie­ktorí ľu­dia nás sklamú či zra­dia na­toľko, že ich už viac ne­do­ká­žeme v na­šom ži­vote to­le­ro­vať a ak­cep­to­vať. Ľu­dia, ktorí nám boli ke­dysi blízki sú nám te­raz veľmi vzdia­lení. Strá­came par­tne­rov a pria­te­ľov, nie­kedy príde nie­kto nový, osta­neme osa­melí alebo si uve­do­míme, že ten, koho sme hľa­dali bol po celý čas pod na­šim no­som. Mu­síme sa s tým zmie­riť. Ži­vot nám ob­čas pri­náša do ži­vota ne­pred­ví­da­teľné si­tu­ácie. Také, ktoré sme ne­plá­no­vali. Mu­síme ich pri­jať a mu­síme sa s nimi zmie­riť.

Ach, my ženy

Toľko sa po­za­sta­vu­jeme nad na­šim vzhľa­dom. Nad na­šou vá­hou. Nad ob­le­če­ním. Ma­li­cherné veci, ktoré nie sú vô­bec pod­statné. Pod­statné je pl­niť si naše sny. Mať v ži­vote ne­jaké ciele. Nájsť lásku. Byť šťastná. Všetko to zby­točné trá­pe­nie by bolo naj­lep­šie od­strá­niť. Lenže keby sme ne­pre­žili to zlé, ne­ve­deli by sme si tak vá­žiť a te­šiť sa z toho dob­rého. Drahé ženy, uve­do­mujte si svoju krásu a svoje pred­nosti a tešte sa z nich. Nie je to celé len o chcení a roz­ho­do­vaní sa. Je to o fi­nál­nom pre­ve­dení, o na­šich či­noch.

Komentáre