„Zistila som, že to vôbec nie je o ňom, či ho ľúbim. Je to o mne, o mojich citoch a ja ho môžem ľúbiť, aj keby mi to neopätoval. Veď to sú naozaj moje city a láska je bezpodmienečná, takže tam nemôže byť podmienka „ak“. Nech jeho city sú akékoľvek, ja tie svoje poznám,“ mala som raz monológ u svojho kamaráta pri raňajkách suchej bábovky s mliekom. Ale našťastie, suchá bola len bábovka, ten rozhovor nie.
Veľa som vtedy pochopila. Jeho odpoveď bola: „Myslím, že konečne dospievaš. A máš pravdu. Ak niekoho ľúbiš, nemôžeš mu dávať ultimáta alebo ho nútiť cítiť to isté. Láska predsa nie je o tom, či on ľúbi teba, ale o tom, či ty ľúbiš jeho.“
Áno, bude v nás pomyselný strom, ktorý budeme občas polievať. Ten človek nás veľa naučil a dal nám veľa vecí, z ktorých budeme dlho čerpať. Možno tá rastlinka v našom srdiečku bude chvíľu tak rozkonárená, že tam nebudeme schopný zasadiť nové semienko. Ale to nám nemôže vadiť, pretože raz sa nové semienko prederie samé a vytvorí si priestor na prežitie a rast, a možno toho starého „dôchodcu“ úplne vytlačí. Takže raz sa zobudíme, polejeme výhonok novej lásky a vykročíme do nového dňa.
Ale neurýchľujme tento proces umelo. Nechajme spontánne v nás dohorieť starú lásku a nehanbime sa za to. Navyše, niektoré rastlinky nám na záhrade vyrastú vtedy, keď to vôbec nečakáme, lebo sme nič nesadili.