Vždy som si myslela, že nemám problém s vyjadrovaním. Že viem povedať, čo si myslím, čo cítim, čo sa mi páči alebo nepáči, čo chcem, čo nechcem. A vždy som sa potrebovala rozprávať, keď niečo nebolo tak, ako malo. A zrazu teraz, keď by som mala rozprávať najviac tak mi to jednoducho nejde. Veľa myšlienok, ktoré naozaj nedokážem vysloviť. Ale prečo? Zo strachu? Hoc neviem odpoveď na tieto otázky, naučila som sa svoje pocity  hádzať na papier. Písať o nich. Celé je to o ňom. O človeku, ktorý mi dal všetko, čo som kedy chcela. Dočasne… Pri ňom som sa vždy cítila sama sebou. Pri ňom som sa cítila bezstarostne a tak veľmi šťastne. Pri ňom mi úsmev z tváre nezmizol ani na sekundu. Keď som bola s ním, vedela som, že už nikdy nechcem byť s nikým iným. A keď sa to pokazilo, nechápala som prečo. Alebo nechcela chápať,  neviem. Ale viem, že to bolo ťažké, pretože náš koniec nebol fajn. Nebolo jednoduché zvykať si na všetko sama.

Zobraziť celú galériu (6)
zdroj: unsplash.com
A stále to nie je v poriadku. Pýtaš sa, čo mám na srdci? Na jednej strane som šťastná a vďačná, že sme v kontakte, že o sebe vieme, že sa stretávame, že sa o seba zaujímame. No na druhej? Ten pocit prázdna zakaždým, keď si uvedomujem, že náš spoločný svet existuje iba tých pár hodín, keď sme spolu. Ten pocit beznádeje, keď sa chcem rozprávať, no nedokážem to. Áno, pretože keď sme spolu, pri sebe, ja ignorujem realitu a tak strašne chcem byť šťastná, aspoň na tú malú chvíľu.

Lenže toto malé šťastie nestačí. Naozaj nie. Nie je to o tom, že by som bola náročná… pretože viem, že by som obetovala úplne všetko len aby sa mi vrátilo to, čo som mala. Keby sa mi vrátil ten človek, ktorý pre mňa znamenal a stále znamená všetko. Takže, opäť čo mám na srdci? Predovšetkým otázku, či ma bude ešte niekedy ľúbiť… A keď nie? Bože, nechcem plakať… Chcela by som vedieť, ako sa cíti, ako premýšľa, chcela by som mu vidieť do hlavy. Chcela by som, aby rozprával… ale je sebecké žiadať to od neho, keď to sama nedokážem.

Zobraziť celú galériu (6)
zdroj: unsplash.com
Chcela by som byť na prvom mieste. Chcela by som, aby všetko ostatné prispôsoboval mne a nie aby mňa prispôsoboval všetkému ostatnému. Chcela by som, aby s každým problémom prišiel za mnou, aby ja som bola jeho najväčšou oporou, pretože viem, že by som to dokázala. Veľa vecí by som preňho dokázala urobiť, len by mi na to musel dať priestor. A to presne neviem, či on chce. Vlastne neviem, či vie, čo vlastne chce.
Ono je to asi také očividné, že je úplne zbytočné to skrývať. Viem to ja, vie to on, vedia to všetci. Nie je to závislosť. Nie je to túžba po láske. Len je to také silné, že to nedokážem zmeniť, ovládať, potlačiť… Viem presne, čo cítim. Ale nepomenujem to. Nepoviem to pred ním nahlas.

Už nikdy predtým, než to budem počuť od neho...

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.