Už po stá­ro­čia máme zau­ží­vané, ako by sme mali správne žiť. Ro­biť veci ako ge­ne­rá­cie pred nami. Veď prečo by sme to mali me­niť, keď to celé tie roky fun­guje? A ak aj ná­ho­dou ne­ži­ješ podľa pred­stáv svo­jich ro­di­čov, ne­dá­vajú ti den­no­denne na­javo, že niečo ne­ro­bíš tak, ako by si mala?

Cí­tim sa na­ozaj una­vená z hra­nia sa na do­spelú. Keď som prišla o prácu pred­stie­rala som, že ma to mrzí. Prav­dou však je, že mi to bolo jedno. Každý deň som si ľahla do po­stele s tým, že je to práca, ktorú ro­biť nech­cem. Nie je to ob­raz toho, ako som chcela v do­spe­losti vy­ze­rať.

Všade na­vô­kol sú moji známi, ktorí krok po kroku vstu­pujú do nie­čoho no­vého. Po­ze­rám sa na ka­ma­rátky v mo­jom veku, ako pri­dá­vajú fotky svojho po­tomka. A nie­ktoré nie len jed­ného. Po­ze­rám sa na ka­ma­rátky, kto­rým sa už po­da­rilo zme­niť priez­viská. Pre­hlia­dam dá­tumy, ru­ším po­zvánky. Nie, že by mi na ich ži­vot­ných kro­koch ne­zá­le­žalo, ale ne­zá­leží ta­kým svoj­ským spô­so­bom. Nie som po­vinná byť pre­hnane šťastná. Mám právo to mať v paži. Ak vás to robí šťast­nými – pro­sím.

30683696493_a8746b3d76_k

foto: thought­ca­ta­log.com

A po­tom tak ve­čer, keď le­žím  v po­steli, roz­mýš­ľam. Ro­bím niečo zle, keď ma to ne­láka? Za­pí­nam te­le­ví­ziu, kde práve vi­dím ženu v mo­jom veku. Je pekná, upra­vená, má po­sta­ve­nie, skvelú prácu, man­žela a úp­rimný úsmev. V dvad­sia­tich šty­roch ro­koch? Kedy to, pro­sím, stihla?

A tak sa za­mýš­ľam, či som iná, keď ma to ne­láka. Ne­láka ma hra­bať sa miesto no­vej pra­cov­níčky na naj­vyšší možný post vo firme. Ne­láka ma udr­žia­vať vzťahy, len aby sa ne­ho­vo­rilo, že som sama. Ne­láka ma sa usmie­vať väč­šinu dňa si­le­ným úsme­vom. Ba­vím sa. Pri­pa­dám si tak strašne det­ská, že pred­stava mo­jej osoby tla­čia­cej po ulici ko­čík ma desí. Ro­bím chyby. Há­dam sa, sto­jím si za svo­jimi ná­zormi a ne­ro­bím kom­pro­misy. Ak ma na­hne­váš, bu­dem zlá. Ak mi práve príde niečo vtipné, tak sa sme­jem. Je pravda, že sa mi to stáva väč­ši­nou nie­kde na ulici a ako na­s­chvál práve vtedy, keď som sama. Ale to je to, čo mi­lu­jem. Mi­lu­jem úp­rimný smiech, mi­lu­jem to, že ne­viem, čo chcem.

overhead: photographer shooting young woman

foto: thought­ca­ta­log.com

Mi­lu­jem ten po­cit, keď som oľu­to­vala, akú školu som vy­štu­do­vala, pre­tože až te­raz som zis­tila, čo chcem ro­biť. Mi­lu­jem aj ten po­cit, keď me­ním plány. Keď je­den deň mám chuť sko­čiť z okna a na druhý deň si ži­vot vy­chut­ná­vam všet­kými dúš­kami. Mi­lu­jem svoju det­skú po­vahu. Aj keď mám mi­lión sta­rostí, vždy si prí­dem šťastná. Ostáva mi len otázka, či by mi toto šťas­tie os­talo, aj keby ro­bím všetko podľa pra­vi­diel. Prav­de­po­dobne by som už mala mať as­poň jedno dieťa a skvelý job. Ale JA ne­mám. A verte mi, aj na­priek tomu vstá­vam ráno s úsme­vom a ot­vá­ram dvere no­vým mož­nos­tiam.

Ak si sa v článku na­šla, ver mi, že máš moju pod­poru. Ak sa trá­piš nad tým, že ne­máš v ži­vote také hod­noty, aké „by si mala mať“ a roz­mýš­ľaš, kde sa stala chyba, od­po­ve­ďou je, že sa ne­stala žiadna chyba. Si proste je­di­nečná a stoj si za tým. Keď sa za­čneš o niečo in­ten­zívne zau­jí­mať, ot­vo­ria sa ti mož­nosti. Tak usmej sa a mávni ru­kou. Ži.

co­ver foto: di­gi­pulse.tum­blr.com/

Komentáre