Už po stáročia máme zaužívané, ako by sme mali správne žiť. Robiť veci ako generácie pred nami. Veď prečo by sme to mali meniť, keď to celé tie roky funguje? A ak aj náhodou nežiješ podľa predstáv svojich rodičov, nedávajú ti dennodenne najavo, že niečo nerobíš tak, ako by si mala?

Cítim sa naozaj unavená z hrania sa na dospelú. Keď som prišla o prácu predstierala som, že ma to mrzí. Pravdou však je, že mi to bolo jedno. Každý deň som si ľahla do postele s tým, že je to práca, ktorú robiť nechcem. Nie je to obraz toho, ako som chcela v dospelosti vyzerať.

Všade navôkol sú moji známi, ktorí krok po kroku vstupujú do niečoho nového. Pozerám sa na kamarátky v mojom veku, ako pridávajú fotky svojho potomka. A niektoré nie len jedného. Pozerám sa na kamarátky, ktorým sa už podarilo zmeniť priezviská. Prehliadam dátumy, ruším pozvánky. Nie, že by mi na ich životných krokoch nezáležalo, ale nezáleží takým svojským spôsobom. Nie som povinná byť prehnane šťastná. Mám právo to mať v paži. Ak vás to robí šťastnými – prosím.

30683696493_a8746b3d76_k

foto: thoughtcatalog.com

A potom tak večer, keď ležím  v posteli, rozmýšľam. Robím niečo zle, keď ma to neláka? Zapínam televíziu, kde práve vidím ženu v mojom veku. Je pekná, upravená, má postavenie, skvelú prácu, manžela a úprimný úsmev. V dvadsiatich štyroch rokoch? Kedy to, prosím, stihla?

A tak sa zamýšľam, či som iná, keď ma to neláka. Neláka ma hrabať sa miesto novej pracovníčky na najvyšší možný post vo firme. Neláka ma udržiavať vzťahy, len aby sa nehovorilo, že som sama. Neláka ma sa usmievať väčšinu dňa sileným úsmevom. Bavím sa. Pripadám si tak strašne detská, že predstava mojej osoby tlačiacej po ulici kočík ma desí. Robím chyby. Hádam sa, stojím si za svojimi názormi a nerobím kompromisy. Ak ma nahneváš, budem zlá. Ak mi práve príde niečo vtipné, tak sa smejem. Je pravda, že sa mi to stáva väčšinou niekde na ulici a ako naschvál práve vtedy, keď som sama. Ale to je to, čo milujem. Milujem úprimný smiech, milujem to, že neviem, čo chcem.

overhead: photographer shooting young woman

foto: thoughtcatalog.com

Milujem ten pocit, keď som oľutovala, akú školu som vyštudovala, pretože až teraz som zistila, čo chcem robiť. Milujem aj ten pocit, keď mením plány. Keď jeden deň mám chuť skočiť z okna a na druhý deň si život vychutnávam všetkými dúškami. Milujem svoju detskú povahu. Aj keď mám milión starostí, vždy si prídem šťastná. Ostáva mi len otázka, či by mi toto šťastie ostalo, aj keby robím všetko podľa pravidiel. Pravdepodobne by som už mala mať aspoň jedno dieťa a skvelý job. Ale JA nemám. A verte mi, aj napriek tomu vstávam ráno s úsmevom a otváram dvere novým možnostiam.

Ak si sa v článku našla, ver mi, že máš moju podporu. Ak sa trápiš nad tým, že nemáš v živote také hodnoty, aké „by si mala mať“ a rozmýšľaš, kde sa stala chyba, odpoveďou je, že sa nestala žiadna chyba. Si proste jedinečná a stoj si za tým. Keď sa začneš o niečo intenzívne zaujímať, otvoria sa ti možnosti. Tak usmej sa a mávni rukou. Ži.

cover foto: digipulse.tumblr.com/