Áno, naozaj ma to mrzí. Nechcel som ti spôsobiť ešte viac bolesti odvtedy, ako som ťa spoznal a prvýkrát stretol. Bola si pre mňa tou, s ktorou by som najradšej odišiel aj tisíc kilometrov ďaleko, len preto, aby si bola šťastná a usmiata. Keď som videl úsmev na tvojej tvári, nič viac som k šťastiu nepotreboval.
A ver mi, že by som to urobil aj hneď teraz. Zbalil si kufor, naštartoval auto a chytil ťa za ruku.
Prečo to teda nespravím?
Ty o tom doteraz nevieš, ale raz som počul rozhovor medzi tebou a mojim najlepším kamarátom. Plakala si. A ja som plakal tiež.
Mal som sa s ním vtedy stretnúť a ty si náhodou kráčala okolo neho. Bála si sa, že si ma stratila. Nevedela si, čo sa so mnou deje. Nemala si ani tušenie o tom, kde by som mohol byť. A úprimne si oľutovala, že si mi vykričala všetky možné, aj nemožné veci, ktoré sa za tú dobu udiali.
Chcel som ti vtedy dať bozk do vlasov a utrieť slzy. No nedokázal som to.
Tvoje slová mi stále zneli v myšlienkach a bodali ma do srdca. A to buchnutie dverami mám stále pred očami. V tom momente som vedel, že si skĺzla na podlahu a začala si plakať. Počul som to. Nebolo to moje rozhodnutie, že si mi vzala hneď aj kľúče. No vtedy by som sa hneď vrátil. No asi si sama vedela, čo robíš a aké to môže mať následky.
Dal som Ti čas.
Chcel som, aby si si uvedomila, čo všetko si vykričala do sveta a nebola to pravda.
Chcel som, aby si sa znovu na mňa usmiala a objala ma.
Chcel som, aby si vo svojom vnútri našla pochopenie pre moje správanie.
No teraz si želám asi už len jedno..
Aby si znovu bola usmiata. Lebo tvoj úsmev liečil. Keď ma trápilo mnoho vecí, Ty si sa na mňa usmiala a ja som vedel, že ostaneš pri mne. Že všetky problémy hneď pominú, keď sa pozrieš na ne tvojimi tmavomodrými očami. Veril som…
Aj teraz verím, že nájdem ženu, ktorá bude iná, ale zároveň podobná tej, ktorá odišla…
Bez vysvetlenia a so slzami v očiach.
