TMA
Naraz akoby všetko stratilo zmysel. Veľká hmla, cez ktorú preniká len veľmi malo svetla. Snažíš sa prejsť na druhu stranu, ale nedarí sa ti. Pokúšaš sa prebrodiť tu hmlu, ktorá pomaly už spadá do tmy, ale neúspešne. Skúšaš rôzne cesty, taktiky, ale stále sa nevieš dostať cez tu hmlu, ktorá ťa už pomaly úplne pohltila.
Tak sa pokúšaš už len nejako to prejsť a prežiť. Mať pocit, že stále si živá a zdravá. Plná ešte citov a emócii, ktoré v tebe odohrávajú príjemné pocity, pri ktorých sa cítiš ako vo svete, kde je všetko tak úžasne, aspoň na ten moment. Stačí len chvíľa. No pomaly máš pocit, že nevieš, či to ešte dokážeš. Pocit strachu ťa v tom brzdí a nechce ťa nechať prejsť cez to všetko s pocitom, že porazíš tu tmavú hmlu. Dostať sa na druhý koniec cesty, kde už by si nemala pocit strachu.
Máš pocit takej veľkej záťaže z bolesti, sklamania, strachu, smútku…že už ani nevieš, ako sa máš cítiť. Niekedy by si plakala, kričala, búchala.. no teraz sa už nezmôžeš ani na jediné slovko, či vyjadrenie tvojho pocitu. Máš v sebe toľko veľa neskutočne zmiešaných myšlienok, že už to nevieš ani ty sama opísať, ako sa cítiš a čo vôbec cítiš. Zrazu ako keby si tu bola už len ty a tvoje nepochopené, a zranené vnútro, ktoré prosí o pomoc, no pritom ani nevie, čo pociťuje. Už je toho tak veľa, že nevie spracovať informácie a jednoducho rezignuje.. aj keď to tak veľmi bolí ..len ticho sedíš, rozmýšľaš a snažíš si pomôcť aj keď nevieš ako.
Pocit, ktorý sa opakuje donekonečna a nevieš sa ho zbaviť.. bojíš sa, lebo vieš, že môže prísť hocikedy pri tvojej terajšej psychike a netušíš, čo by už bolo správne. Nevieš akou cestou sa vydať, lebo pred každou vidíš, že bude stáť len veľký otáznik alebo výkričník o tom, ako o sebe pochybuješ, či dokážeš prejsť a zbaviť sa pocitu tiaže. Ležíš a pozeráš po celej miestnosti, a skúmaš všetko možné, ako keby si sa snažila v tých veciach nájsť pomoc a pocit pokoja.
Premiestniš sa k oknu, kde vnímaš, ako sa vonku leskne na svetle sneh. Premýšľaš, aký je nádherný, krásny a predsa sa raz roztopí. Skúmaš pohybujúce sa konáriky. Nerozumieš, ako sa s takou ľahkosťou môžu pohybovať s vetrom, ktorý ich poháňa a dodáva im potrebnú silu na pohyb. Hovoríš si, ako veľmi by si aj ty potrebovala niečo také.
Tma. Pozrieš sa do hlbokej tmy, tmy plnej tajomstiev a nekonečnosti. Hlboká tmava obloha, ktorá ťa pomaly vťahuje do seba. Do tvojho vnútra plného nevysvetlených, tajomných a nekonečných myšlienok.
Ak sa si v tomto našla, pociťuješ to a hlboko sa ťa to dotýka, skús sa od toho odpútať. Od všetkých tých vecí, pocitov a myšlienok, ktoré ti spôsobujú tento pocit, stav. Je to niečo, čo ťa ničí potichu, ale úplne. Znič to. Skús sa proti nim postaviť a bojovať, aby sa tma v tvojom srdci postupne rozpustila, a umožnila priechod do tvojej duše už len slnečné lúče, teplé a svetlé. Pri ktorých budeš konečne cítiť pokoj a šťastie. Usmeješ sa, ale nefalšovane, bez pocitu, že musíš. Usmeješ sa, pretože to tak budeš cítiť.
Dopraj si to, pokús sa znovu okúsiť ten úžasný pocit bez strachu a obáv. Vyžeň zo seba to tmavé svetlo, ktoré ťa oslepuje negatívnymi myšlienkami a tým ti blokuje pociťovať dobré pocity. Dovoľ si znova pocítiť Slnko. Jeho svetlé východy a krásne západy v tvojej duši.
Znovu okúsiť lúku príjemných emócií, ktorá po zime vytiahla farebnú paletu.
