Keď ma začala opúšťať túžba po tebe netušila som, čo to znamená. Až keď sa pripojila dôvera a nádej som pochopila, že už to nemá význam naťahovať. Posledné mesiace boli zlé. A tým zlé, myslím naozaj zlé. Také, ako nikdy predtým. Zmenil si ma a rozhodne nie k lepšiemu. Utláčal si ma. V tom prázdnom „ne“vzťahu sme sa dusili.
Bola som nešťastná. A bolo vidieť, že ty tiež. A tak sme sa rozlúčili.
Trvalo to, ale obaja sme pochopili, že sme to zbytočne naťahovali a už dávno sme z toho mohli vyviaznuť tak, aby sme na seba mali viac krajších ako tých horších spomienok. Ale už je neskoro lámať si nad tým hlavu. Bolo to dobré tak, ako sa to stalo. Možno keby to príde v inú chvíľu nestalo by sa to, čo sa stalo.
Prišiel. On. Starý známy, ktorý neznamenal nič viac ako dobrý priateľ. Občas vybehnúť na kávu, na drink a tým to hasne. Teda haslo. Teraz to už však bolo inak. Večerné prechádzky, pozeranie filmov, len tak sedieť na lavičke v tieni alebo sa ísť previesť niekam, kde sme ostali v aute.
Čas spolu začal utekať rýchlejšie a ani som si nestihla všimnúť ako a kedy, ale do života sa mi vrátil úsmev, radosť, šťastie. Bola som znovu veselá, živá, energická bomba, plná vášne, prosto som to bola opäť ja. Stará dobrá ja, o ktorú si ma obral.
Toto všetko bolo pekné. Ba priam bolo to viac, než som si mohla priať. Spoločné chvíle vyplňovali bozky, vášnivé dotyky a neukojiteľné túžby po sebe. A nič viac. Pretože nič viac nám nebolo treba. Načo by sme sa mali viazať, keď sme obaja vedeli, čo nám záväzky spôsobili?
Takto sme si mohli užívať, vytvárať krásne chvíle a spríjemňovať si životy v čase, kedy sme to naozaj potrebovali. Vedeli sme si vyhovieť. Boli sme priami. Nemali sme za potrebou robiť omáčky okolo.
Takto sme boli šťastní obaja a rozhodne sme nič nechceli meniť, pretože sme vedeli, ako by nám to mohlo uškodiť.
A to sme nepotrebovali. Vyhli sme sa tomu a vďaka nášmu poučeniu z predchádzajúcich márnych vzťahov a mohli sme ostať aj naďalej nezáväzne ale šťastne spolu.
