Rozchody bývajú zväčša smutné udalosti. Končia sa horkými slzami, ktoré sa rynú z očí ako nespútaná láva. Ostáva horká pachuť spomienok, ktoré však ostanú iba spomienkami. Horekujeme nad rozbitými kúskami, z ktorých by sme najradšej spravili nádherný mozaikový obraz. Bohužiaľ, podarí sa to málokedy. Ostávajú už iba tie smutné slová (v lepších prípadoch) „ostaneme aspoň kamaráti“. Haha. No vieme, ako sa to hovorí. „Ostaneme aspoň kamaráti“ je ako „zomrel mi pes, no môžem si ho nechať“. Ale je to skutočne tak? Existuje skutočné priateľstvo po rozchode bez výčitiek?

Bola som tretiačka na strednej škole. A poznáte to, keď mladá násťročná dostane chuť blicovať, tak proste ide. A tak som si aj ja v jeden piatok povedala, že sa mi už nechce byť v škole a šla na autobus domov. Slúchadlá našli svoje miesto v mojich ušiach, moje pozadie v sedadle v autobuse a už som si v hlave predstavovala ako si tancujem na pódiu s Mickom Jaggerom. Keď zrazu po chvíli autobus zastal a všetci začali vystupovať.

Veľmi som sa začudovala, no čo tam po tom, sama v autobuse neostanem. Vystúpila som aj ja. Tak som dezorientovaná stála vonku, prechádzala pohľadom po ľuďoch a uvažovala, koho sa spýtam. A zrazu sa mi pohľad zastavil na obyčajne neobyčajnom chalanovi, asi v mojom veku. Stál tam sám, vysoký, s nádhernými hnedými očami, zrejme metalista, no radosť sa na neho pozerať. Tak som k nemu podišla a pýtam sa ho, či nevie, čo sa stalo. On ma obdaril očarujúcim úsmevom a povedal: „pokazil sa autobus“. Hovorím si, fajn, tak počkáme na ďalší. A tak sme sa zarozprávali, išli sme spolu na ďalší autobus a keď sme vystúpili ostali sme sa rozprávať asi hodinu… Vymenili sme si kontakty, no a tak to začalo. Môj chlapec, chlapec z autobusu.f2c9c307f45f19981ee35f1f7c3af09ezdroj: pinterest

Boli sme spolu dva roky. Dva krásne, nádherné roky. Nikdy na neho nezabudnem… Nezabudnem na to, ako mi pomáhal. Keď som mala problém, dostala som upokojujúce objatie a sľub, že to bude v poriadku. Keď sme sa bláznili. Dlho do noci viedli rozhovory utvrdzujúce v tom, že sme pre seba stvorení. Milión názorov, milión zodpovedaných otázok. O živote, o nás, o banalitách…  Keď stačil pohľad a bez slov vedeli čo sa odohráva v hlave. Keď sme sa poznali tak dokonale, že ani mať svoje dieťa tak nepoznala.Stvorili sme si vlastný svet, v ktorom sme kráčali ruka v ruke. Iba on, ja a on. Nikto iný, nikto nás nemohol rozdeliť. Bol neskutočný. Fascinovala ma jeho rozhodnosť. Jeho pevné odhodlanie. Názory, ponúkajúce mi nový svet. Bol moje všetko, až dovtedy…

No bola som hlúpa. Ako sa to hovorí? Človek nevie čo má, kým o to nepríde. Nevážila som si ho. Po čase som ho začala brať ako samozrejmosť. Svojím hlúpym správaním a konaním sa naša dokonalá idylka stratila. Tak ľahučko, ako keď sa vyšmykne pohár z ruky a rozbije na črepy. Dupala som po jeho krásnej duši, ktorá sa mi upísala a ja som s ňou narábala ako s fejkovými hodinkami. Sebectvo sa vo mne usídlilo, spútalo ma a už nebolo cesty späť. Bol začiatok konca. Nič iné sa stať nemohlo. Tak sme sa rozlúčili ako kamaráti.

A áno, fungovalo to. Bolo to priateľstvo bez výčitiek. Stretávali sme sa, rozprávali a naše duše boli na rovnakej vlne ako za starých čias. No jedno je isté- nikdy to nebolo čisto číre kamarátstvo. Vždy tam fungovala tá chémia, tie krásne spomienky ktoré sme si so sebou niesli v imaginárnych batôžkoch na chrbte. Síce sa už nekontaktujeme tak ako kedysi, ale bude vždy v mojom srdci. A určite ho budem vždy svojim spôsobom ľúbiť. Keď si na neho spomeniem, zaleje ma vlna čistej lásky a vďaky voči nemu, ktorá zahreje ale zanechá aj horkosladkú príchuť toho čo mohlo byť, no nebolo to súdené.

a08896044aabf448e318d537f91126ec

zdroj:pinterest

Ženy, vážme si to, čo máme. Lebo možno máme pri sebe to najlepšie čo nám život mohol ponúknuť. Takže, existujú priateľstvá po rozchode? Zrejme áno. Ale myslím, že nikdy to nebudú priateľstvá ako s obyčajným kamarátom .Čo si myslíte vy? 🙂