Roz­chody bý­vajú zväčša smutné uda­losti. Kon­čia sa hor­kými sl­zami, ktoré sa rynú z očí ako ne­spú­taná láva. Ostáva horká pa­chuť spo­mie­nok, ktoré však ostanú iba spo­mien­kami. Ho­re­ku­jeme nad roz­bi­tými kús­kami, z kto­rých by sme naj­rad­šej spra­vili nád­herný mo­zai­kový ob­raz. Bo­hu­žiaľ, po­darí sa to má­lo­kedy. Ostá­vajú už iba tie smutné slová (v lep­ších prí­pa­doch) „osta­neme as­poň ka­ma­ráti“. Haha. No vieme, ako sa to ho­vorí. „Osta­neme as­poň ka­ma­ráti“ je ako „zo­mrel mi pes, no mô­žem si ho ne­chať“. Ale je to sku­točne tak? Exis­tuje sku­točné pria­teľ­stvo po roz­chode bez vý­či­tiek?

Bola som tre­tiačka na stred­nej škole. A po­znáte to, keď mladá ná­sť­ročná do­stane chuť bli­co­vať, tak proste ide. A tak som si aj ja v je­den pia­tok po­ve­dala, že sa mi už nechce byť v škole a šla na au­to­bus do­mov. Slú­chadlá na­šli svoje miesto v mo­jich ušiach, moje po­za­die v se­dadle v au­to­buse a už som si v hlave pred­sta­vo­vala ako si tan­cu­jem na pó­diu s Mic­kom Jag­ge­rom. Keď zrazu po chvíli au­to­bus za­stal a všetci za­čali vy­stu­po­vať.

Veľmi som sa za­ču­do­vala, no čo tam po tom, sama v au­to­buse ne­os­ta­nem. Vy­stú­pila som aj ja. Tak som de­z­orien­to­vaná stála vonku, pre­chá­dzala po­hľa­dom po ľu­ďoch a uva­žo­vala, koho sa spý­tam. A zrazu sa mi po­hľad za­sta­vil na oby­čajne ne­oby­čaj­nom cha­la­novi, asi v mo­jom veku. Stál tam sám, vy­soký, s nád­her­nými hne­dými očami, zrejme me­ta­lista, no ra­dosť sa na neho po­ze­rať. Tak som k nemu po­dišla a pý­tam sa ho, či ne­vie, čo sa stalo. On ma ob­da­ril oča­ru­jú­cim úsme­vom a po­ve­dal: „po­ka­zil sa au­to­bus“. Ho­vo­rím si, fajn, tak po­čkáme na ďalší. A tak sme sa za­roz­prá­vali, išli sme spolu na ďalší au­to­bus a keď sme vy­stú­pili os­tali sme sa roz­prá­vať asi ho­dinu… Vy­me­nili sme si kon­takty, no a tak to za­čalo. Môj chla­pec, chla­pec z au­to­busu.f2c9c307f45f19981ee35f1f7c3af09ezdroj: pin­te­rest

Boli sme spolu dva roky. Dva krásne, nád­herné roky. Ni­kdy na neho ne­za­bud­nem… Ne­za­bud­nem na to, ako mi po­má­hal. Keď som mala prob­lém, do­stala som upo­ko­ju­júce ob­ja­tie a sľub, že to bude v po­riadku. Keď sme sa bláz­nili. Dlho do noci viedli roz­ho­vory utvr­dzu­júce v tom, že sme pre seba stvo­rení. Mi­lión ná­zo­rov, mi­lión zod­po­ve­da­ných otá­zok. O ži­vote, o nás, o ba­na­li­tách…  Keď sta­čil po­hľad a bez slov ve­deli čo sa odo­hráva v hlave. Keď sme sa po­znali tak do­ko­nale, že ani mať svoje dieťa tak ne­poz­nala.Stvo­rili sme si vlastný svet, v kto­rom sme krá­čali ruka v ruke. Iba on, ja a on. Ni­kto iný, ni­kto nás ne­mo­hol roz­de­liť. Bol ne­sku­točný. Fas­ci­no­vala ma jeho roz­hod­nosť. Jeho pevné od­hod­la­nie. Ná­zory, po­nú­ka­júce mi nový svet. Bol moje všetko, až do­vtedy…

No bola som hlúpa. Ako sa to ho­vorí? Člo­vek ne­vie čo má, kým o to ne­príde. Ne­vá­žila som si ho. Po čase som ho za­čala brať ako sa­moz­rej­mosť. Svo­jím hlú­pym sprá­va­ním a ko­na­ním sa naša do­ko­nalá idylka stra­tila. Tak ľa­hučko, ako keď sa vy­šmykne po­hár z ruky a roz­bije na črepy. Du­pala som po jeho krás­nej duši, ktorá sa mi upí­sala a ja som s ňou na­rá­bala ako s fej­ko­vými ho­din­kami. Se­bec­tvo sa vo mne usíd­lilo, spú­talo ma a už ne­bolo cesty späť. Bol za­čia­tok konca. Nič iné sa stať ne­mohlo. Tak sme sa roz­lú­čili ako ka­ma­ráti.

A áno, fun­go­valo to. Bolo to pria­teľ­stvo bez vý­či­tiek. Stre­tá­vali sme sa, roz­prá­vali a naše duše boli na rov­na­kej vlne ako za sta­rých čias. No jedno je isté- ni­kdy to ne­bolo čisto číre ka­ma­rát­stvo. Vždy tam fun­go­vala tá ché­mia, tie krásne spo­mienky ktoré sme si so se­bou niesli v ima­gi­nár­nych ba­tôž­koch na chrbte. Síce sa už ne­kon­tak­tu­jeme tak ako ke­dysi, ale bude vždy v mo­jom srdci. A ur­čite ho bu­dem vždy svo­jim spô­so­bom ľú­biť. Keď si na neho spo­me­niem, za­leje ma vlna čis­tej lásky a vďaky voči nemu, ktorá za­hreje ale za­ne­chá aj hor­ko­sladkú prí­chuť toho čo mohlo byť, no ne­bolo to sú­dené.

a08896044aabf448e318d537f91126ec

zdroj:pin­te­rest

Ženy, vážme si to, čo máme. Lebo možno máme pri sebe to naj­lep­šie čo nám ži­vot mo­hol po­núk­nuť. Takže, exis­tujú pria­teľ­stvá po roz­chode? Zrejme áno. Ale mys­lím, že ni­kdy to ne­budú pria­teľ­stvá ako s oby­čaj­ným ka­ma­rá­tom .Čo si mys­líte vy? 🙂

Komentáre