Ak máš na krku dvad­siatku, celý ži­vot pred se­bou, a aj na­priek tomu sa večne ve­nu­ješ len myš­lienke, ako čo naj­viac za­ro­biť a za­bez­pe­čiť sa do bu­dúc­nosti, niečo tu nie je v po­riadku. Práve tieto roky sú to­tiž ob­do­bie ne­via­za­ného bez­sta­rostna, ktoré si treba pat­rične užiť.

Kopa mla­dých ľudí sa hneď po ukon­čení škôl vrhne do práce a sú­stredí len na je­diné – na ra­ke­tový po­stup a zá­robky, ktoré nás do bu­dúc­nosti za­bez­pe­čia. Máme po­cit, že zrovna te­raz si mu­síme bu­do­vať is­toty a na­pĺňať ban­kové účty. Ne­skôr si ich chceme uží­vať. Sme predsa už do­spelí a mali by sme byť zod­po­vední. Lenže opak je prav­dou – ne­máme žiadne zá­väzky a väč­ši­nou zod­po­ve­dáme aku­rát tak sami za seba. Ne­skôr už ni­kdy ne­bu­deme takí vi­tálni a slo­bodní. Žiadne deti, hy­po­téky, trvalí par­tneri. Aj na­priek tomu sa cí­time pre­vi­nilo, keď si niečo pre seba do­pra­jeme, keď mi­nieme značnú sumu na­šich úspor a keď skon­číme na nule. Oveľa viac ako na is­toty by sme sa v tomto ob­dobí mali sú­stre­diť na zá­žitky.

foto: eli­te­daily

To isté si uve­do­mila aj Lu­ren z New Yorku. Aký to má zmy­sel, žiť v zau­jí­ma­vých mes­tách, v ob­klo­pení zná­mych kra­jín, a byť skúpy na vy­chý­renú re­štau­rá­ciu, známy klub, alebo le­tenku na vy­sní­vané miesto?Ona sama sa cí­tila zle za každý “zby­točný” vý­da­vok, sna­žila sa ušet­riť tým, že me­nej jedla a ani po­riadne ne­ve­dela, ako zvnútra vy­zerá ne­wy­or­ský žltý ta­xík. Až keď ju je­den ka­ma­rát s dob­rým úmys­lom do jed­ného ne­str­čil a ne­po­ra­dil: “Pre­staň šet­riť. Jed­no­du­cho viac za­rá­baj.” Inými slo­vami, ak aj všetko mi­nieš na zá­žitky, ktoré ti zo­stanú na celý ži­vot, vô­bec to ne­vadí. Za­ro­bíš si znova a za­ro­bíš si viac.

Lau­ren sa za­mýš­ľala, v čom spo­číva zá­hada tohto fe­no­ménu pre­vi­ni­losti a zrie­ka­nia sa slastí. Ako dvad­siat­nici ži­jeme s myš­lien­kami šty­rid­siat­ni­kov a zo­žie­rame sa pre veci, ktoré sa nás vô­bec ne­tý­kajú. Práve te­raz predsa mô­žeme ab­sol­vo­vať všetky naše ne­spú­tané pred­sav­za­tia a vieme to buď uro­biť za lacný pe­niaz, alebo sa ná­sledne uskrom­niť. Ne­kŕ­mime žiadne hladné krky a tak nás ne­za­bije, ak sa pár dní bu­deme stra­vo­vať ako chu­dáci. A ok­rem toho, aj to môže mať svoje čaro. Na­ko­niec Lau­ren prišla na to, že ka­meň úrazu zrejme bude v tom, ako sme boli vy­cho­vaní.

 

foto: eli­te­daily

Aj keď to s nami naši ro­di­čia mys­leli dobre a chceli nám od srdca po­ra­diť, ich rady na danú tému sú dnes väč­ši­nou pre­žit­kom. To je jed­no­du­cho preto, že oni žili cel­kom iní ži­vot, ako ži­jeme my. V dvad­siatke sa brali, za­tiaľ čo my sa rú­time cez ne­via­zané vzťahy a chceme si uží­vať, nie sa via­zať. V dvad­siatke si šet­rili aj na deti, za­tiaľ čo nás po­dobné myš­lienky aku­rát tak ro­zo­smejú. My sami predsa ešte chceme byť deťmi. V dvad­siatke si ku­po­vali a po­ži­čia­vali na nové byty a my sa o ne aku­rát tak de­líme s ďal­šími ľuďmi, pop­rí­pade si ich aku­rát pre­na­jí­mame. Žia­den zhon, pre nás sú dvad­siate roky časmi zá­bavy a zá­žit­kov. Pre nich to boli časy váž­nych roz­hod­nutí a zá­sad­ných kro­kov. A v na­šej geo­gra­fic­kej ob­lasti je roz­diel ešte väčší – nie­ktorí z na­šich ro­di­čov za­žili aj svet pred pá­dom že­lez­nej opony, a tak mali presne ur­čené, kam budú ich kroky sme­ro­vať. Svadba, vý­hod­nejší byt, rýchlo deti a na ces­to­va­nie mohli za­bud­núť. Náš slo­bodný ži­vot bol pre nich vtedy aku­rát tak ne­re­ál­nou pred­sta­vou.

Keďže Lau­ren nech­cela, aby uži­točná rada jej ka­ma­ráta pre­šla jed­ným uchom dnu a dru­hým von, roz­hodla sa, že si spíše akýsi ma­nuál dvad­siat­nika dneš­nej doby a bude sa ním aj ria­diť. Takto vy­zerá:

1. Ak sa sú­stre­díš na veľ­kosť svojho účtu, cel­kom ur­čite tým trpí veľ­kosť tvo­jej osob­nosti

Každý predsa chceme v ži­vote niečo do­ká­zať. Lenže na to mu­síme aj rásť. Taký rast si vy­ža­duje aj ne­jaké in­ves­tí­cie, ne­vy­ní­ma­júc ani tie do seba. A keď bu­deme pri­veľkí che­aps­teri a ne­bu­deme ochotní na seba mí­ňať, tak tie pe­niaze za­rá­bame úplne zby­točne. Mu­síme si ich predsa aj ve­dieť užiť.

foto: eli­te­daily

2. Keď na seba šet­ríš, stag­nu­ješ

Ak pat­ríš me­dzi tých ľudí, ktorí už takto skoro šet­ria na bu­dúc­nosť, mô­žeš už ísť rovno do dô­chodku, pre­tože si sa zrejme zmie­ril s tým, že nič sve­to­borné v ži­vote ne­do­siah­neš. V dvad­siatke ne­máš šet­riť, máš s pe­niazmi ha­zar­do­vať. Ak ti to ne­vyjde, v hre toho stále nie je prí­liš veľa.

3. Is­tota z teba spraví po­hodl­ného člo­veka

S pl­ným úč­tom už člo­vek ne­musí byť taký vy­na­lie­zavý, pre­tože mu stačí stag­no­vať nie­kde me­dzi zvyš­kom še­dého prie­meru. Na dru­hej strane, ak ne­máš čo stra­tiť, mô­žeš toho veľa zís­kať. Preto sa práve tí ľu­dia s prázd­nym úč­tom budú vr­hať do zau­jí­ma­vej­ších pro­jek­tov, ktoré ich niečo na­učia, možno im niečo dajú – no hlavne, ne­os­tanú na mieste v ich za­bez­pe­če­nej “com­fort zone”. Ok­rem toho, čo je pár ti­sí­cok v banke? Nie je to žia­den mai­land a na sku­točné úspory sa to ani ne­chytá.

4. Ak sa ne­cháš ria­diť čís­lami, prí­deš o všetko to ume­nie žiť

A te­raz úp­rimne, po­kiaľ ne­tr­píš ne­ja­kou zvlášt­nou úchyl­kou, aký už len zá­ži­tok a spo­mienky bu­deš mať z po­čí­ta­nia vlast­ných pe­ňazí?Ne­bolo by lep­šie ich rad­šej na niečo sku­točne skvelé mi­núť? Na niečo také, čo si navždy za­pa­mä­táš? Aj keby si mal po­tom za­čať od­znovu. Kedy, ak nie te­raz? Ži­vot si predsa treba užiť, nie­len ho pre­žiť.

foto: eli­te­daily

5. Do hrobu si so se­bou pe­niaze ne­vez­meš

Práve ľu­dia, ktorí si uve­do­mujú svoju ne­ná­vratnú smr­teľ­nosť, naj­lep­šie chápu pr­chavú hod­notu pe­ňazí. A naj­lep­šie sa im aj míňa. Samé o sebe pe­niaze nič ne­zna­me­najú – hod­notu na­be­rajú až vtedy, keď ich za niečo hod­notné za­me­níš. A spo­mienky na tre­ko­va­nie Is­landu či na ten naj­lepší steak na svete si už do hrobu vez­meš.

6. Po­kiaľ si bu­deš veci len odo­pie­rať, za­bud­neš sa o seba sta­rať

Sa­moz­rejme, v prí­pade ne­ča­ka­ných uda­lostí je vždy fajn mať ne­jakú tu re­zervu. Ma­linkú, keby dačo. Ešte viac fajn je, keď sa ne­učíme ve­dieť vecí vzdať a pre­stať sa nimi do­ne­ko­nečna zo­žie­rať. Stra­til si prácu? Po­kiaľ ti ne­chýba chuť a snaha, náj­deš si novú. Ty sám si svo­jou naj­dô­le­ži­tej­šou in­ves­tí­ciou, os­tatné je ved­ľaj­šie.

7. Pe­niaze sú prázdne!

Keď sa v šty­rid­siatke ob­zrieš sa ži­vo­tom a za­spo­mí­naš na svoju mla­dosť, ur­čite sa bu­deš rozp­lý­vať nad tým, ako si si ušet­ril tri ti­sícky a se­del sám na za­dku vo svo­jom byte, no nie? No nie. Oveľa viac ťa budú te­šiť spo­mienky na to, ako si s ka­ma­rátmi za pár drob­ných s ruk­sa­kom pre­ces­to­val svet, ná­sledne pre pe­niaze dr­hol riad a spolu s ver­nými sú­put­níkmi sa ra­do­val aj zo su­chého send­viču. Ok­rem toho, po­dobné zá­žitky z teba spra­via po­kor­nej­šieho člo­veka, za­tiaľ čo pe­niaze len po­vr­ch­ného.

Is­teže, Lau­re­nine rady nie sú pre kaž­dého. Nie­komu môže viac se­dieť dre­nie a odo­pie­ra­nie si s vi­di­nou svet­lej­šej bu­dúc­nosti. Ale niečo na nich je. Mi­ni­málne to, že si treba ve­dieť bez vý­či­tiek uží­vať prí­tom­nosť a pa­mä­tať, že v ide­ál­nom stave by si pe­nia­zom mal vlád­nuť ty, nie oni tebe.

foto: eli­te­daily
zdroj a ti­tulná foto: eli­te­daily.com