Sedím na stanici a mlčky pozorujem okolie. Pozorujem všetko naokolo. Vidím prírodu, vidím ľudí no nevidím Teba. Každým príchodom vlaku si predstavujem, ako vystupuješ a Tvoj hlboký pohľad smeruje ku mne.

Predstavujem si, ako si pritiahneš golier košele, ako si prehodíš tašku cez plece, ako sa pousmeješ a pootvoríš ústa, upravíš si svoj dokonalý účes a upretým pohľadom smeruješ priamo ku mne. Predstavujem si Tvoje kroky mieriace ku mne, Tvoje obrysy a Tvoje oči, z ktorých mám zimomriavky po celom tele. Predstavujem si, ako sa pri mne zastavíš a povieš „Ahoj.“ Ja sa len pousmejem, pretože sa stratím v Tvojom hlase. Odpoviem Ti a chvíľu sa rozprávame. Po celú dobu sme blízko seba a naše vzájomné pohľady neuhnú ani na minútu.

Vonku je zima, no obaja cítime teplo, priam horíme. Horíme túžbou, náklonnosťou, sympatiou, záujmom, príťažlivosťou. Ale mlčíme, lebo musíme. Ty máš zariadený svoj život a ja svoj. Po boku niekoho iného. No, aj keď si to nepriznáme, to čaro tam je. Necítime ho, ak sme od seba. Ale cítime ho, keď sa k sebe priblížime. Každý prichádzajúci vlak mi pripomenie Tvoj príchod – hlučný, rýchli, ohlásený. Keď však vlak odchádza, predstavujem si, ako odchádzaš. Predstavujem si, ako ma naposledy obíjmeš a povieš „Ahoj.“

zdroj: pexels.com

Na chvíľu sa obzriem na bok a keď sa otočím, vidím ako si sa mi otočil chrbtom. Kráčaš ďalej, preč odo mňa. Čakám, že sa obzrieš, ale ty proste kráčaš ďalej. Vidím Tvoje kroky kráčajúce odo mňa. Vidím Tvoje obrysy, Tvoj dokonalý účes, Tvoju značkovú tašku prehodenú cez plece. Ale nevidím Tvoje oči, Tvoje ústa. Cítim, že mi zostáva chladno a to teplo si berieš so sebou. Cítim studený vietor, ktorý mi Ťa unáša preč. Zavriem oči a keď ich otvorím, si preč. Už Ťa nevidím.

Stojím sama uprostred ničoho. Len uprostred prázdnoty a ticha, ktoré si za sebou zanechal. Preto, vždy keď revízor zapíska na odchod vlaku, zmocní sa ma žiaľ. Po tele mám zimomriavky a predstavujem si, že sedíš v tom rozbiehajúcom sa vlaku a nemám síl na to, aby som ho mohla zastaviť. Odchádzaš a nechávaš ma bezmocne stáť tam, kde si ma opustil.

zdroj: pexels.com

Chcem sa posunúť ďalej no stále čakám na ďalší prichádzajúci vlak aj keď viem, že každý príchod je iný. Čakám, ale po čase ma to unaví. Rozhodnem sa ísť. Rozhodnem sa nastúpiť na svoj vlak, ktorý ide ďalej od Teba. Kráčam, no viac sa naspäť už neobzriem. Nechcem, nemôžem. Nemôžem a nechcem zmeškať môj vlak, moju príležitosť ísť ďalej bez Teba, pretože z toho chladu som postupne mrzla. Nastúpim, sadnem si a pozerám sa z okna. Revízor zapíska na odchod a ja sa pohnem ďalej. Ďalej od Teba, od nás.

Čím idem ďalej, tým na Teba zabúdam a už nechladnem ja. Ale už chladnú moje city k Tebe. Už zamrzli úplne. Sedím vo vlaku a o nejaký čas vidím vlak, s ktorým si prišiel naposledy. Sedíš v ňom, vystúpiš, hľadáš ma. Ale moje city tam už nie sú. Ja Ťa tam už viac nečakám. Odišla som presne tak, ako si naposledy odišiel TY.