Sú dni, kedy člo­vek jed­no­du­cho nemá „svoj“ deň. Je znu­dený, skla­maný, zro­nený, po­ní­žený, na­hne­vaný, alebo jed­no­du­cho jeho ná­lada bez­prí­činny klesne na bod mrazu. Nemá chuť na nič. Tento po­cit som ne­za­žila raz ani dva­krát. Ale na­šťas­tie, po­stupne za­čí­nam v sebe ob­ja­vo­vať to, čo no svo­jom vnútri no­síš aj Ty. Tú vo­ňavú silu a ná­plň ži­vota, ktorá je v nás.

Prečo by som to na­zvala moc voľby a čo to vlastne zna­mená. My ľu­dia sa ne­us­tále stre­tá­vame s mož­nos­ťou vý­beru. Vždy ale na­ozaj vždy je na vý­ber. A nie­kedy sa roz­hod­neme tak rýchlo, že si ani ne­uve­do­míme akú máme druhú mož­nosť. Pred­stavte si, že ce­lu­čičký deň, od rána až po­kým sa naše oči ne­zat­vo­ria na od­dych nášho do­ko­na­lého tela, celý deň nám po­núka ne­spo­četne veľa mož­ností. Ja sama sa roz­hod­nem, či vsta­nem o sied­mej, či pôj­dem do školy alebo práce, alebo či osta­nem aj túto so­botu miesto ran­ného behu v po­steli do de­sia­tej. Ja sama sa roz­hod­nem, čo si dám na ra­ňajky, na čo mám naj­väč­šiu chuť.
Alebo či ešte stále chcem ostať  v tom mo­jom ste­re­otype, ranná káva na pre­bu­de­nie miesto čerstvého ja­blka, ci­ga­retka miesto vlaž­nej spr­šky a str­haný, otrá­vený vý­raz miesto než­ného úsmevu. Sama sa roz­hod­nem, že dnes zase ne­za­ko­pem s tou mo­jou spros­tou ko­le­gy­ňou alebo spo­lu­žiač­kou voj­novú se­keru, ba na­opak, bu­dem jej ro­biť celý deň zle, pre­tože síce mi to odo­berá ener­giu ale ona si to predsa za­slúži. Sama sa roz­hod­nem, že do práce cho­dím ne­rada, že ma ne­na­pĺňa, že štu­do­va­nie ma ne­roz­víja, že večnú lásku ni­kdy ne­náj­dem, že tento deň bude prí­šerný, že miesto chut­ného Cé­za­rovho ša­látu upred­nost­ním ten mastný ham­bur­ger, aj keď viem, že mám prob­lémy s cho­les­te­ro­lom, že ma bude na­fu­ko­vať a bu­dem sa cí­tiť una­vená. Sama sa roz­hod­nem, že miesto zdra­vej čis­tej jemne per­li­vej vody s cit­ró­nom, pri­jí­mam po­nuku na veľkú Co­ca­Colu k Ham­bur­geru. Sama sa roz­hod­nem, že aj keď bý­vam kú­sok od školy, ne­prej­dem sa, veď rad­šej si tu pol ho­dinu po­sto­jím a po­čkám na au­to­bus. Sama sa roz­hod­nem, že aj keď tento chla­pec je idiot, ja s ním pôj­dem do po­stele, veď čo, ne­bu­dem hľa­dať sku­točnú lásku a niečo „hl­b­šie“… Ach ľu­dia, ja už ani ne­pok­ra­ču­jem rad­šej, toto celé bola jedna iró­nia, kto­rou som vám chcela uká­zať, že my ľu­dia máme úžasnú vlast­nosť, ktorú máme ako je­diné tvory a to je schop­nosť roz­hod­núť sa.

Aj ty sa mô­žeš roz­hod­núť,
že každé ráno sa po­sta­víš pred zrkadlo a po­vieš: „Som krásna, múdra, in­te­li­gentná, ši­kovná a dnešný deň bude úžasný.“ Mô­žeš sa roz­hod­núť, že zloz­vyky vy­s­trie­daš no­vými správ­nymi zvykmi. Uve­dom si, že ty mô­žeš ria­diť svoj ži­vot. Len a len ty….

unsplash.com

Máme toľko mož­ností. Aj na zlep­še­nie na­šej ná­lady máme veľa mož­ností. Mô­žem sa zo­bu­diť ofu­čaná a zni­čiť tým ná­ladu os­tat­ným čle­nom ro­diny…. Alebo sa mô­žem jed­no­du­cho za­prieť a sna­žiť sa o to, aby som ší­rila okolo seba po­zi­tívnu ener­giu, opti­miz­mus, lásku, dob­rotu,… A ver mi, sama spoz­náš ten skvelý po­cit, keď ťa nie­kto pod­porí, ob­jíme, po­chváli. Skús to ro­biť aj ty. Daj si zá­vä­zok, že každý deň nie­koho ob­jí­meš, zlepš mu ná­ladu alebo mu len tak po­vieš, že ti na ňom zá­leží. A za­pa­mä­taj si, čo dáš, to sa ti aj vráti.

Komentáre