Odjakživa sa mi páčil punk. Celkovo, ten životný štýl, ale aj ľudia. Odjakživa som chcela mať najlepšieho kamaráta chlapca. Našla som ho v mojom, teraz už ex, ale aj tak to vždy bolo celé opradené citmi a podobne. Nuž a jedného dňa, na menšom meetingu pri tvorení spoločnej fotky, jedno dievčatko odbehlo poprosiť niekoho, nech nás všetkých odfotí. Prišiel on. Ach. Ten chlapec s piercingom v nose, hnedými prenikavými očami a navyše… bol to punkáč. Vtedy sme sa ani nepozdravili. Od tej chvíle mi však deň čo deň behalo hlavou, že chcem byť jeho kamarátka. Netušila som ani len ako sa volá.
Jedného dňa, asi tak mesiac alebo dva po meetingu, mi môj kamarát poslal fotku. Vraj je na pive s kamarátom. Skoro mi vypadli oči z jamôk. Veď to bol on! Ten chlapec, ktorý nás vtedy fotil! Ten, čo som chcela byť jeho kamarátka. Neverila som tomu. Vraj mu mám napísať. Skôr ako som to stihla urobiť mi napísal on. A vtedy sa to všetko začalo…
Tiež na mňa odvtedy myslel a chcel sa skamarátiť. A tak sme sa po dlhšom písaní stretli. Ja, na pohľad zakríknuté a tiché žieňa a on, vysoký chlap, ktorého by sa na prvý pohľad nejeden človek zľakol. Išli sme si sadnúť. Mal tam nejakých kamarátov a ja, keďže nie som veľmi sociálny človek, potrebovala som jeho oporu a on mi ju dal. A nie len v ten večer… Každú chvíľku, čo sme boli v tom intenzívnom kontakte. Keď sme sa prvýkrát lúčili, mali sme na výber. Na chvíľku sme sa na seba zapozerali. Ja som vtedy bola veľmi šťastne zadaná. Odvrátili sme zrak a tým sme si vybrali cestu priateľstva.
Ten chlapec bol niekým, koho už nikto len tak nenahradí. Asi aj stále je. Stali sme sa najlepšími priateľmi. Nikdy nezabudnem na tie smiešne situácie, na prechádzky, ktoré tak neznášal ale kvôli mne ich absolvoval. Na naše telefonáty o tretej ráno keď bol jeden z nás smutný, opitý alebo len skrátka potreboval počuť, že tu má toho druhého. Učili sme sa jeden od druhého. On, že minulosť je minulosť a človek sa môže zmeniť a ja, že život netreba brať tak vážne.
Vždy si vedel, že namiesto piva si dám zelený čaj bez cukru. Si človekom so slobodou v žilách a s láskou v srdci. Nechcel si sa ma vzdať ale nemal si na výber a ja to viem. Prišla ona, zamiloval si sa a ja som bola šťastná. Vždy sme tu pre seba boli, a ja som tu pre teba stále, keby niečo. A stále budem. Kedykoľvek sa rozhodneš vrátiť, vezmem ťa so sebou pozrieť tvoju malú Colette z ktorej sa medzičasom stala už veľká psia slečna, vypočujem si čo sa za ten čas stalo a znova sa spolu budeme smiať na hlúpostiach, ktoré spolu zažijeme.
Vieš, občas jeden z priateľov odíde, zažije kopec krásnych aj menej krásnych vecí a nakoniec sa vráti roztrieštený na malé kúsky. A vtedy je tu ten druhý. Pomôže mu tie kúsočky pozbierať a znova zlepiť. Presne to sme my. Verím, že sa vrátiš. Ak aj nie, stále si ťa budem pamätať.
Bol si osoba, ktorá tu pre mňa bola 24/7. Jedna z najdôležitejších osôb v mojom živote. Hneď ako sa na teba väčšina ľudí pozrela, padla im sánka. Málokedy sa vidí taký výjav a to teraz myslím len v tom najlepšom. Vždy si pôsobil ako drsňák. To číro ti fakt seklo aj keď si ho mával len na akciách. Keď si ma objal cítila som sa akoby mi nikto nemohol ublížiť. Tvoje dlhé mihalnice ma vždy fascinovali. Tvoja tvár plná piercingov, o ušiach nehovoriac, ma nikdy nedesila. Patrilo to k tebe. Po rozlúčkovom objatí som mala takmer stále pocit, že mám dieru v líci. Vybíjance na bunde a tvoj pevný stisk dokopy, mi fakt dávali zabrať. Teraz sa na tom už len smejem.
Tvoj úsmev ma vždy dokázal rozveseliť a povzbudiť. Obdivovala som ťa za to ako ti vždy bolo jedno, čo si o tebe myslia druhí ľudia. Za každých okolností si bol sám sebou. Vo vnútri máš obrovské srdce plné lásky. Kedykoľvek m bolo zle vycítil si to, zavolal či napísal a snažil si sa mi zlepšiť deň. Bol schopný prísť a rozveseliť ma. Energia, ktorá z teba vyžarovala bola taká neskutočná, že keby si prišiel do miestnosti plnej deprimovaných ľudí, už len tvoja prítomnosť by im vohnala úsmev na tvár a radosť do duše.
Mal si len pár svojich vyvolených ľudí a ja som vtedy patrila medzi nich. Nesmierne ma to vždy tešilo. Videla som ťa plakať, hnevať sa a dokonca aj na pokraji síl. Každému by som priala najlepšieho kamaráta ako si ty. Pamätáš si, ako ti moja babka nabrala kapustovú polievku? Mal si na ňu alergiu ale nechal si prázdny tanier. A zakaždým, keď si od nás odišiel som počúvala, kedy zas prídeš na návštevu. Mali ťa naozaj radi…
Čo je s ním teraz? To neviem. Odstránil si ma zo všetkých sociálnych sietí. Ja viem, veľmi ju ľúbi. Kiežby dievčatá chápali, že najlepšie kamarátky ich vyvolených nemusia byť vždy len hrozbou a nebezpečenstvom. Veď my tých vašich chlapcov nechceme mať len a len pre seba ani ich baliť. Len si s nimi občas sadnúť na nejaké pokojné miesto, porozprávať sa o živote, ľúbiť ich ako kone a predsa s nimi nechodiť. Áno, je to láska. No veľmi sa líši od tej mileneckej. Je to ten druh lásky, kedy im občas budeme nadávať do debilov, smiať sa s nimi… A vieš čo ešte?
Budeme im priať nech ste jeho posledné a vyvolené a potajme si predstavovať ako im robíme svedkyne na vašej spoločnej svadbe.
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
