Najprv by sme sa asi mali všetci za­mys­lieť nad tým, čo sku­točne zna­mená veta :“ Chý­baš mi“. Pre kaž­dého je to ur­čite niečo iné. Nie­komu chýba v ži­vote práve ten po­cit, aby ho nie­kto hľa­dal, tú­žil byť v jeho blíz­kosti, aby sa nie­kto zau­jí­mal o kaž­do­denné sta­rosti, strasti a po­city. Nie­kto zase má mož­nosť mať ta­kého člo­veka po svo­jom boku a vetu „Chý­baš mi  na­priek tomu ni­kdy ne­do­káže vy­slo­viť.

Prečo? Kvôli vy­so­kému egu? Kvôli tomu, aby tomu dru­hému ne­dal po­cí­tiť  ako veľmi sme slabí? Ako veľmi zá­visí naše šťas­tie od inej osoby?

Veta :“Chý­baš mi“, ne­zna­mená :“Rýchlo, vráť sa na­s­päť, chcem ťa mať blízko seba alebo vráť sa, nech­cem, aby si bol ti­sícky ki­lo­met­rov odo mňa, pre­tože sa nu­dím“ aj ja sama som si vý­znam tejto vety uve­do­mila až v mo­mente, keď som stála na le­tisku me­dzi stov­kami ľudí a lú­čila som sa so sl­zami v očiach s člo­ve­kom, ktorý bol pri mne kaž­dučký deň, ktorý ma ráno zo­bu­dil so slad­kými slo­vami a ve­čer ma­gic­kým boz­kom, ktorý veľmi dobre ve­del, ako veľa pre mňa zna­mená, no aj na­priek tomu sa ma na to stále pý­tal, ktorý ma ve­del na­hne­vať, no ma­lou čo­ko­lád­kou si ma vždy ve­del zís­kať na svoju stranu.

Ni­kdy som od toho člo­veka ne­žia­dala žiadne dô­kazy lásky a aj na­priek tomu som ich do­stá­vala viac ako bolo treba. Úžasná ve­čera, ky­tica ruží, bozk na čelo či len oby­čajné ob­ja­tie, to všetko mi dal člo­vek, kto­rému som do tej doby ne­do­ká­zala po­ve­dať tú vetu, kto­rej som sa tak bála až vtedy, na tom le­tisku. Ne­viem sama ako, no s upla­ka­nými očami som sa po­zrela do tých jeho a po­zbie­rala v sebe aj ten kú­sok od­vahy. Dalo by sa to vô­bec na­zvať od­va­hou? Skôr ná­dej, že sa znova uvi­díme, no cí­tila som po­trebu ko­nečne  to po­ve­dať.

Vieš,.. Chcela som za­čať, no môj mo­no­lóg pre­ru­šil kned­lík v mo­jom krku, ktorý mi nech­cel do­vo­liť po­kra­čo­vať. „Chcem ti po­ve­dať, prečo mi bu­deš chý­bať hneď po tom, ako od­ídeš za tento roh“, uká­zala som prs­tom na kon­trolu, kde sa o malú chvíľu chys­tal a po­kra­čo­vala ďa­lej. „Aj keď ma často na­štveš, v mo­mente, keď nie si so mnou sa zrazu ne­bu­dem mať na koho hne­vať, keď ma ro­zo­smie­vaš v mo­mente, keď od­ídeš, opadne môj úsmev, pre­tože sa ne­bu­dem mať pre koho smiať, a keď ne­bu­deš so mnou, zrazu bu­dem mať po­cit, že všetko to ti­cho mi pri­po­mína teba.

tumblr_n7lat1y0hW1rizz8go1_500
foto: tum­blr
co­ver foto: tubmlr

Pá­čil sa ti člá­nok Mišky Šcer­bá­ko­vej? Viac jej tvorby náj­deš na sieti Watt­pad!