Cieľom tohto článku je odkryť ti kúsok môjho života. Pracovného. Môj pracovný život začal v mojom osemnástom roku života počas štúdia na strednej škole. Vtedy mi to tak nepripadalo, ale dnes na tie časy pozerám celkom z iného uhlu.
Práca čašníčky. Tak obyčajné a tuctové zameranie. Robí to asi každý mladý človek v tomto veku. Ale ja ti chcem ukázať, že táto práca je úžasný začiatok do skutočného života. Poviem ti, čo som vďaka tejto práci stratila, čo som získala, čo som sa naučila a aké mám zo všetkého ponaučenie.
Čo mi práca čašníčky vzala?
Najprv začnem možno tou negatívnou stránkou, ale samozrejme, od tejto sa odvíja tá dobrá, optimistickejšia.
Čas strávený flákaním sa po vonku. Áno, všetci moji rovesníci si užívali život, vymetali kadejaké žúry, stretávali sa spolu v skupinkách, vyvádzali a všetko im financovali rodičia. Občas ma to zamrzelo, že ostatní idú na diskotéku a ja musím byť doma, pretože na druhý deň idem do práce.
Čas strávený s rodinou, priateľmi, blízkymi ľuďmi. To ma trápi ešte väčšmi ako bod zmienený vyššie. Stratila som kopec výletov, veľa absolvovaní návštev kúpaliska, a čas s priateľmi, ktorý som s nimi nebola a ktorý mi už naspäť nikto nevráti, a nevrátim to ani ja svojim blízkym.
Slobodu. Tá napokon nadväzuje opäť na predchádzajúci bod. Nemohla som povedať, že nemôžem prísť na brigádu, pretože chcem ísť tam alebo onam. Samozrejme, ako brigádnička som mohla so všetkým seknúť, chodiť do roboty ako sa mi zachce; ale vieš, nie je to predsa môj štýl. Nikdy nebol a nikdy nebude. Vtedy som si našla smer a bola som odhodlaná ním ísť. Aj na úkor všetkého, čo mi mladosť ponúkala.
Psychické zdravie. Venovala som sa práci s ľuďmi asi sedem rokov. Popri štúdiu, aj v hlavnom pracovnom pomere. Nanešťastie prišiel čas nazývaný – syndróm vyhorenia. Neverila som, že sa to niekedy stane aj mne, ale stalo sa. Kúsky svojej psychickej pohody zbieram doteraz, a to už druhý rok sa venujem inej práci. A je to vykúpenie.
Týmto by som sa chcela ospravedlniť priateľom, rodine, známym a mojej minulosti za to, že som uprednostnila túto prácu pred vami. Malo to tak byť, potrebovala som skončiť do mora a plávať a naučiť sa veci sama.
Čo mi práca čašníčky naopak dala?
„Myslíš, že budem zvládať prácu čašníčky?“ pýtam sa kamošky cez Facebook. „Nie, jedine že by to bol kľudný podnik“ odpovedá mi zároveň.
Och. Bola som ten typ človeka, ktorý sa na všetko pýtal ostatných. Ale to slovíčko NIE vo mne vzbudilo pocit výzvy. Predsa to len skúsim, už som dospelá a je leto a patrilo by sa mať konečne nejakú brigádu a u nás v meste práve brigádničky hľadali, do reštaurácie. Hneď som im písala a vydala sa na pohovor.
Osobný rozvoj. Tým, že som napriek výroku kamošky, že zvládnem iba pokojný podnik, predsa len išla na pohovor som sa trochu posunula dopredu, nemyslíš? Chcela som prekonať seba, chcela som ukázať, že ja mám na všetko silu, čo si zaumienim. Prvý deň v tejto práci bol veľmi stresujúci. „Na čo som sa to len dala?“ spytovala som sa, keď som nevedela, ktorý zákazník tu bol ako prvý, kde mám skôr skočiť, a kde mám, do čerta, pero! Veľký chaos, už som si dovolila aj myšlienku, že zajtra sem už neprídem.
Ale môj kamoš, ktorý sa poznal s mojím šéfom, mi povedal, že šéf si ma veľmi chválil, že som šikovná. No, viac mi nebolo treba počuť, veľmi ma to naštartovalo. A prišla som aj na ďalší deň, a potom na ďalší, ďalší, … Bol to ťažký začiatok, mala som niekedy čudné kolegyne, nemilých zákazníkov, ktorých napokon vyvážili tých milých. Mám veľa krásnych spomienok.
Nové vyhliadky do budúcnosti. Vtedy som chodila na strednú školu a učila som sa za kaderníčku, ale tá brigáda mi tak dodávala sily a sebavedomie, hlavne keď som videla ako sú v podniku spokojní s mojím výkonom, že som sa po štúdiu kaderníčky rozhodla ďalej študovať na Hotelovej akadémii.
Stáž vo Švajčiarsku. Na Hotelovej škole nastala príležitosť. A chopila som sa jej. 2 týždne na vysokej škole v Passugu. A 4 neuveriteľné mesiace v dedinke Lumbrein. Poviem ti, zo všetkého, čo som kedy zažila ako čašníčka – práve toto bola tá pravá škola života. A posunula ma neskutočne vysoko.
Sebavedomie. Áno, získala som sebavedomie tým, že som videla spokojných zákazníkov, spokojných šéfov a spokojnú seba samú. A ešte tá stáž vo Švajčiarsku? Verzia mňa, ktorá žila pred vstupom do tejto brandže, by také niečo nikdy nezvládla. Bola to práve tá prvá reštaurácia, v ktorej som pracovala, ktorá ma naučila, že hanblivosť sa nenosí a že chodenie hore dolu s horúcimi taniermi je to, čo jej vlieva do žíl krv. Endorfíny. To presne sa dialo v mojom tele, keď prišiel nával ľudí a ja som presne vedela vykalkulovať čo robiť, kedy a ako robiť. Musím podčiarknuť, že keď som robila sama, bolo mi najlepšie a to aj vtedy keď som mala plný rajón a nevedela ako sa volám.
Pocit z dobre vykonanej práce. Myslím že bod vyššie vraví za všetko.
Nezávislosť. To je asi to NAJ na tom všetkom. Nie len, že ma tá robota bavila ale som si vlastnoručne zarábala, nepotrebovala som od rodičov vreckové, čo som chcela som si kúpila. A to je moja drahá, to najlepšie čo môže mladého človeka stretnúť. Kúpila som si auto, ktoré mi slúži ešte stále.
Styk s ľuďmi. Veľa ma naučili, či to boli hostia, či kolegyne a kolegovia. Spoznala som vďaka každému, koho som stretla, aký som vlastne človek ja sama. Ale paradoxne to boli práve ľudia, ktorí mi naopak aj brali energiu a to ma prinútilo, s touto prácou skončiť.
Kladov je napokon viac ako záporov. Ale pravdou je, že čas, ktorý som strávila v tejto práci na úkor času strávenom s milovanými ľuďmi, mi už nikto nevráti. No napriek tomu to vôbec neľutujem. Som si istá, že keby sa zajtra zobudím ako 18 ročná, urobila by som presne to isté rozhodnutie. Šla by som tým smerom. Aj keď už dva roky nepracujem ako čašníčka, chcela by som tento článok napriek tomu dať do sveta, pretože tejto práci vďačím sa veľa, bola to moja škola života. Skúsenosti, ktoré som zažila za barom, môžem čerpať do konca svojho života a vždy na toto obdobie budem spomínať s úsmevom na tvári, s takým vrúcnym aký mám teraz keď píšem tieto slová.
Boľavé päty, stres, plný pohár mincí, vŕzgajúca podlaha pod mojimi nohami, na prstoch leukoplast, špinavá zástera, vlasy rozlietané, ruky polepené od kofoly, žiaden čas na jedlo, kropaje potu na šiji, ale keď zákazníci, ktorí jedli, vyzerali tak spokojne, krásne, hlboko. Odchádzali s úsmevom na tvári. Nikdy na toto nezabudnem. Nikdy nebudem ľutovať. Ďakujem!
