Mi­lu­jeme voľ­nosť! Slo­boda je tak vo­ňavá a lá­kavá, plná spon­tán­nych zá­žit­kov a prek­va­pení. Vzťahy sú ste­re­otypné vraždy všet­kých do­te­raz zá­bav­ných ľudí. Nech­ceme sa via­zať, uzat­vá­rať man­žels­tvá, mať po­tom­kov. Jed­no­du­cho chceme žiť mo­der­ným ži­vo­tom. No v hlave sa mi na­skytla otázka. Je tento spô­sob ži­vota pri­ro­dzený? Už od vzniku ľud­stva to bolo jasné. Šlo o spo­lu­ži­tie dvoch ľudí, ktorí by za toho dru­hého dali aj ži­vot.

Láska je tak ča­ro­vný sú­zvuk dvoch duší. Ne­zá­leží jej na veku, vzhľade, po­vahe, pe­nia­zoch a iných dnes už „dô­le­ži­tých“ fak­to­roch. Pod­statná je is­kra. Ak je srdce člo­veka sku­točne ot­vo­rené a úp­rimné, stačí jej iba je­den po­hľad a pri­chá­dza. Naj­skôr po­maly otupí zmysly, pod­lomí ko­lená, roz­búši srdce. Po­tom na­páda aj mo­zog, ktorý sa do­te­raz úspešne brá­nil ci­to­vým ata­kom. Ni­kdy ne­vieme na ako dlho za­ví­tala, no ani nás to ne­zau­jíma. Pri­jí­mame ju. Do­lieha na člo­veka zo všet­kých strán, kedy už niet cesty späť. No viete čo je na tom najk­raj­šie? Nik ešte ne­hľa­dal únik. Dob­ro­voľne pod­lie­hame to­muto ma­gic­kému po­blúz­ne­niu. Mo­zog je vy­ra­dený na ved­ľaj­šiu ko­ľaj a hlavnú rolu pre­berá srdce.

notebook-scene-800x400
foto: eli­te­daily.com

Sprá­vame sa bláz­nivo. Veľa sa sme­jeme. Ve­ríme, že slnko vy­chá­dza iba pre nás dvoch a že me­siac nám bude s hviez­dami svie­tiť tak dlho, ako si to za­žia­dame. Náš ži­vot opäť zís­kava zmy­sel. Miesta, ktoré pre­chá­dzame den­no­denne sa nám zrazu zdajú byť tak vý­znamné, veľ­ko­lepé, plné fa­rieb a sym­bo­lov. Ruka v ruke ob­ja­vu­jeme tajné zá­ku­tia na­šich sve­tov, ktoré do seba tak krásne za­padnú ako naše dlane. Láska nám po­núka mnoho. Zís­ka­vame malé ne­ko­nečno. Ne­ko­nečno ci­tov, nehy, sta­rost­li­vosti, zá­bavy, boz­kov, smie­chu, plaču, há­dok, slad­kých uzmie­rení… Naše ne­ko­nečno ob­sa­huje všetko a je len na nás, čo si z neho vy­be­rieme. No láska ne­zna­mená iba ho­vo­riť ľú­bim ťa. Zna­mená pre­bu­diť sa v noci iba preto, aby sme skon­tro­lo­vali, či je na dru­hej strane po­stele všetko v po­riadku. Pri­tú­liť sa a dý­chať vôňu toho dru­hého. Obe­to­vať sa. Po­de­liť sa. Zme­niť plány. Pre­hod­no­tiť ži­votné roz­hod­nu­tia, za­ťať zuby. Ve­riť, že to malé ne­ko­nečno pre­žije a ne­báť sa. Iba mi­lo­vať. Bez­hlavo, srd­com bez zby­toč­ných otá­zok. Dať tomu dru­hému pries­tor. Čas iba pre neho a jeho zá­ujmy. Ak nie­koho mi­lu­jeme ne­zna­mená to, že s ním bu­deme 24 ho­dín denne, 7 dní v týždni.

Láska. Päť pís­men, ktoré la­dia ako žia­den hu­dobný ná­stroj v his­tó­rii, a predsa ob­čas spô­so­buje ne­pred­sta­vi­teľnú bo­lesť. Je to akoby vám nie­kto tr­hal srdce. Há­dzal si ním. Ko­pal. No v tomto je láska ne­vinne. Vin­ným vy­hla­su­jem ľud­ské ego. Iba hlu­pák do­káže po­ve­dať, že ona môže za všetko zlé, čo sa me­dzi ľuďmi odo­hrá. To náš cha­rak­ter mení roz­mer tohto citu na ne­tvora, ktorý rúca celý náš svet, čo do­te­raz láska tak usi­lovne sta­vala. Na scénu na­stu­puje ne­ná­visť. No to je už iný sce­nár.

Pre­zra­dím vám jedno ob­rov­ské ta­jom­stvo lásky. Je ním tr­pez­li­vosť. Ak chcete úžasné ne­ko­nečno, na­učte sa byť voči dru­hému tr­pez­livý. Do­ko­nalý re­cept spo­číva v tom, že ne­vy­mie­ňate. Jed­no­du­cho spo­ločne opra­vu­jete po­ka­zené, no vždy s tou is­tou oso­bou. Najk­raj­šie je však opäť sa do nej za­mi­lo­vať. Po­kiaľ pri­dáte do lásky aj túto in­gre­dien­ciu, re­cept je sto­per­cen­tne zvlád­nutý.

Po­zrite sa vedľa seba. Mi­lu­jete túto osobu? Ak je vaša od­po­veď kladná, po­boz­kajte ho. Aká bola re­ak­cia? Usmial sa? Opä­to­val vám bozk? Ste te­raz šťast­nej­šia? Ja mys­lím, že áno. Bola vaša od­po­veď zá­porná? Načo ešte ča­káte? Ten druhý to cíti a ja viem, že na konci si po­vie, že je to tak naj­lep­šie. Ži­vot je prí­liš krátky na to, aby sme okolo seba ne­roz­dá­vali lásku a po­cho­pe­nie. Uteká nám po­me­dzi prsty. Uchopme ho do oboch rúk! Žime na­plno a s lás­kou.

foto: eli­te­daily.com