Mám pocit, že posledné roky nerobím nič iné, len hľadám. Nie poklad, ani odpovede na to, čo vyrieši ľudské problémy. Hľadám niečo, čo je vraj všade okolo nás, niečo, po čom každý túži, no mne sa to zatiaľ akosi vyhýba. Ja hľadám lásku. Presne tak. Mám oči na stopkách, aby som ju neprehliadla, keď pôjde okolo mňa. Avšak, sú už unavené.
Sú unavené z toho, že sa snažia nájsť niečo, čo sa vlastne vidieť ani nedá. Lenže, ako mám vedieť, kde ju nájdem? A tak sa ďalej snažím. Snažím sa tak dlho, že moja viera slabne a ja mám pocit, že som asi výnimka, keď sa povie, že pre každého sa na tomto svete nájde spriaznená duša. Tá moja si dáva zrejme načas. Alebo nepríde vôbec. Totiž, už tomu začínam naozaj veriť.
A menej verím tomu, že niečo ako láska naozaj existuje.
Vidím ju vo filmoch, vidím ju na ulici pri pároch, ktoré sa držia za ruky. Počúvam o nej v pesničkách, aj radostiach mojich priateliek. Ale neviem, čo všetci tí ľudia cítia. Neviem, aké to naozaj je, úprimne milovať a byť milovaná. Mám za sebou rôzne flirty aj krátkodobé známosti, no nikdy mi žalúdok nezovrelo tak, ako by vraj malo. A ja naozaj chcem, aby mi v tele vybuchovali tie krásne emócie.
A tak hľadám lásku ďalej. Som už z toho menej nadšená a moja viera má klesavý smer, no stále je vo mne kúsok nádeje. Že to predsa len raz príde. Je to naozaj ťažké, ak človek vie, že je na to pripravený, keď dobre vie, ako vzťahy fungujú, ale nemôže to prežívať. Akoby som na skúške poznala celú teóriu, ale nemohla ju okúsiť v praxi.
Možno je pravda, že láska kvitne v každom veku a ja nájdem toho pravého na staré kolená. A možno ma stretne už zajtra. Ktovie, či si nakoniec na single život nezvyknem tak, že už ju sama nebudem chcieť. Musím sa zmieriť s akoukoľvek možnosťou. Ale nebudem klamať, že žiarlim, keď vidím zamilované páry okolo seba. Keby som aspoň na chvíľu pocítila, aké to je. Aspoň na chvíľu…
