Sedím na káve a pozorujem ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú. Prišiel jeden pár, za ním partia žien, neskôr partia mladých chalanov. A vedľa mňa sedia dvaja muži v obleku a za nimi dievča, ktoré neustále pozerá do telefónu. Rôzne tváre, rôzne telá ale všetci mali niečo spoločné, zvyk. Ako som tam sedela, moju myseľ zaplavovali otázky. Kedy naňho prestaneš myslieť? Nepríde, prestaň naňho konečne čakať.
No príde ďalšia možnosť, kedy môžem zaplatiť za lístok a ja to využijem. Viem, do čoho idem. Opäť mi bude zle, no snažím sa ten adrenalín premeniť na niečo pekné, čo vo mne vyvolá radosť a smiech. Keď ti povie, že o teba nestojí, zbaľ si všetko, čo máš a odíď. Tak ako si zvykneš na teplo cez leto, či na sneh v zime, zvykneš si aj nato, že ten koho si ty milovala, ti nemôže dať, to čo vo vzťahu naozaj potrebuješ. A čo sa stalo v minulosti, tam aj ostane. Možno na stole niekde v kaviarni, kde ste preberali všetky možné témy, možno v aute, niekde v lese, keď ste boli ticho a nepotrebovali ste zbytočne plytvať slovami. A možno niekde v telefonáte, ktorý nebol až taký súrny, len ste sa chceli navzájom počuť.
Som sebec, keď poviem, že chcem byť sama a myslím len na seba? Ak to ublíži druhej strane, áno. Ak sa to týka iba mňa, rozhodne nie. A čo znamená, keď zasvätím celý život nesprávnej osobe? Láska? Na začiatku možno. Neskôr je to zvyk.