Povedali mi, že človek nemusí mať v živote iba jednu lásku. Že ak sa jedna skončí, príde druhá. Neviem si však predstaviť, že by som ešte niekedy dokázala niekoho milovať. Niekoho, kto nebude tebou. Svoje srdce som už raz vytiahla z hrude, teraz tam mám iba boľavú dieru. Bude mať niekto tak silný dotyk ako ty, že mi ním dokáže rany zahojiť?
Celé srdce som dala tebe, neostal mi tam ani kúsok, ktorý by som mohla darovať inému. Verila som, že sa mi o neho postaráš, no vyzerá to tak, že ti nebolo vzácne. Pošliapal si ho. Zahodil si posledné zvyšky našej lásky, všetko to pekné, čo sme zažili a úplne zničil moju dôveru. Už som sa z toho vyplakala. Vykričala. A teraz cítim len prázdno, ktoré ma ťaží.
Ťaží ma otázka, či ešte budem vedieť milovať
Mám pocit, že som už všetko najlepšie zo seba dala preč. Dala som to tebe. Ako by som mohla ešte niekoho zaujať, keď vo mne vyhasla iskra? Oči mi už nežiaria, pretože to robili iba vtedy, keď videli teba. Už sa neusmievam, pretože len ty si mi vedel ten úsmev vyčariť. Deň po dni sa snažím poskladať svoje ja, ako keby som zbierala časti puzzle. No čím bližšie som k svojej podobe, tým viac si uvedomujem, že mi nejaký kúsok bude chýbať.
Kúsok s názvom dôvera. Nielen, že tu nie je nik, kto by sa na mňa pozeral ako vtedy ty, ale mám pocit, že aj keby bol, tak mu to nebudem vedieť vrátiť. Že už nikdy nebudem nikoho milovať tak, ako som kedysi milovala teba. Cítim v sebe prázdno, z ktorého sa už nedá čerpať žiaden cit. A tak mi neostáva nič iné, len veriť, že čas naozaj všetko zmení.
Že raz príde niekto, pri pohľade na koho zabudnem, ako vyzerala tvoja tvár. Že mi pri ňom tie oči budú žiariť silnejšie ako pri tebe. A najmä, že keď mu darujem moje znovuzrodené srdce, tak sa s ním zahrávať nebude.
