Počul si už o efekte motýlích krídel? Vtedy, keď zamávanie krídel tohto malého krehkého stvorenia na jednom konci sveta môže spôsobiť na tom druhom hurikán? Presne toto sa stalo aj mne vo chvíli, keď sa naše pohľady stretli. Bol si totiž mojím motýľom.
Môj život prestával mať zmysel a potom si prišiel ty. Spôsob, akým si sa na mňa pozeral, usmieval, rozcuchával mi vlasy, rozbúchalo moje srdce. Spôsob, akým si do môjho života prišiel mi vrátilo, niečo stratené, niečo na čo som prestala klásť dôraz. Jedinečnosť. S tebou som sa tak cítila, nechával si ma veriť, že som výnimočná, že som iná.
Aj ty si bol iný. Poznáš tú sekundu, keď pozrieš niekomu neznámemu do očí a cítiš, akoby si mal možnosť vidieť celý jeho osobný príbeh? Akoby mal v očiach tie povestné iskričky?
Ty si taký nebol, bol si totiž omnoho viac. Ty sám si bol ako iskra, možno aj ako hviezda, ktorá na mňa v tej chvíli žiarila.
A možno sme boli tými hviezdami obaja. Navzájom sa priťahujúce bytosti, nie len myšlienkami a názormi, ale aj niečím väčším oveľa silnejším, bolo to puto. Nevnímala som ťa ako ostatní, už od prvého okamihu tohto osudného stretnutia a ty si to vedel.
Bol si tým, koho som potrebovala, spôsob akým si žil, miesta ktoré si navštívil, veci ktoré si urobil. To všetko mi pripadalo také neskutočné, také utopické až som pochybovala, či si skutočný aj ty.
A potom som tie príbehy začala zažívať s tebou, každým ďalším krokom si ma nútil vystúpiť z mojej komfortnej zóny. A ja som to nechápala, stále ani po tak dlhej dobe nechápem, ako sa vďaka tebe otočil môj život úplne naruby. Zrazu som mohla byť sama sebou, nikto a nič ma neobmedzovalo, prestala som sa trápiť názormi iných ľudí.
V tej chvíli, keď som ťa spoznala som začala žiť život, aký som chcela. Pretože ty si nevidel svet taký aký je, ale taký, aký by mohol byť, to som na tebe tak veľmi obdivovala a nakoniec sa to vďaka tebe sama naučila.
