Mám pocit, akoby to bolo včera, keď sme sa prvýkrát videli. A teraz už neviem, kedy sme sa videli naposledy. Doteraz neviem pochopiť ani to, ako sa dvaja zaľúbení ľudia môžu len tak rozísť a ísť si každý svojou cestou. Akoby všetky tie spoločné chvíle ani neboli.
Nekonečné písanie si do ranných hodín, dlhé rozhovory na prechádzke, prvé bozky, posteľ, … všetko to vyústilo do niečoho krásneho. Do vzťahu, v ktorom som sa cítila ako nikdy predtým. Usmievala som sa, aj keď ma nikto nevidel. Ale nebolo to iba prvé pobláznenie. Čas bežal, a my sme si stále rozumeli viac a viac.
Viedli sme dlhé debaty o všetko a zároveň o ničom. Smiali sme sa, báli sme sa. Vytvárali si nové a iba naše spomienky na zážitky, ktoré sme prvýkrát vyskúšali spoločne. Mali sme obľúbený seriál, naše jedlo, zvyky. Ľudia nás brali ako pár, ktorému to klaplo. Až na to, že z ničoho nič sa to všetko začalo rúcať.
Zrazu som cítila, že niečo nie je v poriadku. Tvrdil si, že sa nič nedeje, že si to iba namýšľam. No už si sa na mňa nepozeral TÝM pohľadom. Tento bol chladný a prázdny. Už som pre teba nebola dosť dobrá? Spravila som niečo zlé? Kedy sa to pokazilo? A hlavne, ako??? Odpoveď na tieto otázky už zrejme nikdy nedostanem.
Pretože jedného dňa si mi dal zbohom. Také obyčajné, akoby som pre teba kedysi nič neznamenala. Ty si však pre mňa znamenal všetko. Teda, doteraz pre mňa znamenáš veľmi veľa. Znamenáš pre mňa pocit istoty a bezpečia. Znamenáš pre mňa dni, kedy bolo iba slnečno. Znamenáš pre mňa spomienku na to najkrajšie obdobie môjho života.
Škoda, že iba spomienku. Dni, kedy som pre teba preplakala oceán, dni kedy som ťa nenávidela, dni, kedy som bola na dne, tie sú už dávno preč. Stále ťa nosím v mysli. Ale už iba ako krásnu spomienku. Beriem si to najlepšie, čo si pamätám, a odpovedám na tvoje zbohom rovnako.
