Poznám ju už celkom dlhú dobu. Na prvý pohľad nevinné dievča, ktoré keď bližšie spoznáš, v okamihu ťa k nej bude niečo poriadne ťahať a rozum ti bude našepkávať, že práve jej sa máš držať. Rozumieme si bez dlhých rečí, stačí slovo a presne viem, čo si myslí. Delíme sa spolu o drobné radosti života, vylievame si dušu, keď nás niečo trápi. Avšak s rozdielom, že sa nevídame často. Lepšie povedané,moju najlepšiu priateľku som mala česť vidieť len raz. Čo ma naozaj veľmi mrzí, pretože je to očarujúce dievča. No i tak bolo to najkrajších pár hodín môjho života. V našom stretávaní nám bráni jedine diaľka. Som študentka na strednej škole, a je to o dosť viac náročnejšie ako som si myslela. No nevadí. Nie je nič, čo by sme spolu nezvládli.
Bolo to jeden večer, kedy som nevedela zaspať a tak som premýšľala. Prišla som nato, že bez nej jednoducho neviem existovať. Osud z vás dvoch spravil neobyčajné kamarátky. Nie je deň, kedy by sme si nepísali. Nie je deň, kedy by ma nezaujímalo ako sa má, čo má nové alebo ako si užila dnešný deň. Je to osoba, s ktorou som si pri náhodnom stretnutí vytvorila neobyčajný vzťah, ktorý je spojený silnou sesterskou láskou, aj keď bohužiaľ nie sme naozajstné sestry. Každodenne s ňou prežívam tie najkrajšie chvíle, pretože viem, že nech jej poviem čokoľvek, pomôže mi alebo ma podporí.
Koniec koncov, všetko zlé je na niečo dobré. Som jej vďačná za všetko, čo kedy bola schopná pre mňa urobiť a všetko si to vážim. Milujem ju, nech sme už od seba 1 alebo 100 kilometrov. Netreba to s ľuďmi hneď vzdávať, nech už sú podmienky akékoľvek, nakoniec z toho môže vzniknúť niečo neobyčajné.