Bola oby­čaj­ným diev­ča­ťom. Ta­kým, ako každá iná. Ve­rila však, že jed­ného dňa zmení svet a ak sa jej to ne­po­darí, as­poň z neho spraví lep­šie miesto. Ľu­dia jej ho­vo­rili, že je zvláštna, nie­ktorí, že je „divná“. No pre ňu to bol kom­pli­ment, kto­rému roz­umela len jej bo­ľavá duša. Ni­kdy ne­tú­žila za­pad­núť. Od ži­vota ča­kala viac. Prahla po ve­do­mos­tiach, ve­rila v pravú lásku a ne­kon­čiace pria­teľ­stvá.

Už ako malá bola zvláštna. Kým iné diev­čatá v jej veku ko­čí­ko­vali bá­biky, ona do toho svojho po­lo­žila všetky roz­práv­kové knihy, ktoré mala a pre­há­ňala sa s nimi hore a dole uli­cou. S tým pre­stala až v deň, kedy sa ko­čík pod ná­po­rom troch alebo šty­roch de­sia­tok kníh zlo­mil. No ani táto ne­ga­tívna uda­losť v tak mla­dom veku ne­ub­rá­nila jej am­bí­ciám, chtíču a pra­hnu­tiu po ve­do­mos­tiach.

Čí­tať sa na­učila, keď mala šesť ro­kov. Knihy pre ňu boli akýmsi úto­čis­kom. Sve­tom, v kto­rom bola len ona a za­žlt­nuté strany s množ­stvami a množ­stvami slov. Utiahla sa k nim vždy, keď sa pre ňu re­a­lita stá­vala ne­z­vlád­nu­teľ­nou.

Často som ju po­zo­ro­vala. Z okna by­tovky, cez prie­zor vo dve­rách, ako ti­chý po­zo­ro­va­teľ v ka­viarni zo stola od vedľa. Nie­kedy bola sama, ino­kedy s jed­ným z jej ne­kon­čia­ceho radu ná­pad­ní­kov alebo s jed­nou so svo­jich ka­ma­rá­tiek.5b67be150bc501167c3de246deb2a25ffoto: pin­te­rest.com

Po­zo­ro­vala som ju dosť dlho na to, aby som vi­dela, že je iná. Niečo sa zme­nilo a s tým sa zme­nila aj ona. Vy­tra­tila sa jej po­vestná is­kra, kto­rou ve­dela ľu­dom uča­ro­vať, stra­til sa li­got v jej očiach, zmi­zol úsmev z pier a ulicu už ďa­lej ne­na­pĺňal jej zvo­nivý smiech. Už ne­bola „kočka od vedľa“ s ban­dou ka­ma­rá­tiek. Dnes by som márne hľa­dala jednu z jej vte­daj­ších vlast­ností. Dnes bola še­dou myš­kou, ktorá vy­hľa­dá­vala sa­motu a dobré knihy. Uzav­rela sa pred sve­tom a čo bolo hor­šie, uzav­rela sa pred se­bou. Z jej pier zmi­zol úsmev a na­hra­dili ho prí­sne zo­vreté pery. Z jej očí sa od­rá­žala ni­čota a v kú­ti­koch bolo ba­dať stopy sla­ných sĺz. Jej oči boli opuc­hnuté z plaču, ktorý ukrý­vala pred ľuďmi. Bola zmä­tená z prázdna, ktoré sa vplí­žilo do jej ži­vota. Zme­nila sa. A zme­nila sa tak veľmi, že sa sama ne­spoz­ná­vala.

Ne­vi­dela ma, ani ne­mohla. Vždy som pre ňu bola ni­kto, len ďalší člo­vek, ktorý ob­di­vuje jej is­kru, jej krásu, zmy­sel­nosť a vkus pre módu. Bola si se­bou tak zdravo ve­domá. Ve­dela kto je, pri­jala sa a svo­jím vy­stu­po­va­ním to vy­ža­do­vala od os­tat­ných. Bola iná, bola svoja. A to som na nej ob­di­vo­vala. Ke­dysi.

Ne­viem, či tu­šila o mo­jej exis­ten­cii. Vždy sa na mňa usmiala tým jej bez­sta­rost­ným úsme­vom a po­zdra­vila. Ja som be­žala za dvere, aby som jej pô­vab mohla ešte chvíľu po­zo­ro­vať. Ke­dysi.

Už sa viac ne­us­mie­vala, v jej tvári sa od­rá­žal smú­tok a chô­dza viac ne­pri­po­mí­nala let an­jela. Stala sa jed­nou z davu.fcce0c610afeb3ed11c2e6bfce4a3dc6foto: pin­te­rest.com

Dnes na ňu bol ža­lostný po­hľad. Ako sa stráca pod kusmi ba­vlny, ktoré na sebe nosí. Naj­ža­lost­nej­ším na tom bolo, že jej ne­po­mohli. Tí, ktorí mohli a mali. Pre nich bola len utrá­pe­nou ka­ma­rát­kou. Pre mňa, dob­ro­voľný kan­di­dát na útek pred sve­tom.

No aj v tem­note, ktorá na­pl­nila jej dušu na­šla liek. Jej dávna a večná láska ku kni­hám ju pri­viedla k po­citu spo­koj­nosti, ktorý cí­tila, keď pí­sala ….

K pí­sa­niu sa schy­ľu­jem vždy, keď ži­vot pre­stáva dá­vať zmy­sel. No a v po­sled­nej dobe som už pár strán na­pí­sala, pre­tože tak ne­jako pre­stal dá­vať vý­znam. Už od­mala sa stre­tá­vam s rôz­nymi myš­lien­kami a ná­zormi, ktoré v ko­neč­nom dô­sledku vedú k myš­lienke, že člo­vek sa mení. Ni­kdy som tomu tak cel­kom ne­ve­rila, veď ako by člo­vek mo­hol byť o pár ro­kov ne­skôr úplne iným člo­ve­kom? Po­cho­pila som to až te­raz. Až te­raz, keď be­žím za dvere a spo­mí­nam na to, ako som tými is­tými dve­rami vchá­dzala s po­ci­tom šťas­tia, až te­raz, keď se­dím sama v ka­viarni a mys­lím na to, že ani je­den z nich ni­kdy ne­na­hradí teba, až te­raz, keď sa po­ze­rám von z okna a v mysli vi­dím, koľko spo­mie­nok sme tam vy­tvo­rili.71d890d98972206e675b02ad936169dafoto: pin­te­rest.com

A te­raz, keď sa po­zriem do zrkadla, ne­spoz­ná­vam nič zo svojho sta­rého ja. Nejde len o od­raz, ktorý vi­dím vo svo­jich očiach, ale aj po­city v srdci, ktoré cí­tim, keď sa vra­ciam k ve­ciam, ktoré som mi­lo­vala.

co­ver foto: pin­te­rest.com

Komentáre