Moja najlepšia kamarátka sa ma opýtala, ako viem, že môj partner je pre mňa ten pravý. Akurát som jej ukazovala diamantový prsteň na mojej ruke a úsmev som mala od ucha k uchu. Tešila sa so mnou, vedela, že sme spolu šťastní už niekoľko rokov. No dať si sľub „navždy“ znamená, že sme si jeden druhým istí. A tak som sa zamyslela nad jej otázkou.
Ako som zistila, že patríme k sebe? Ako viem, že je to skutočné? Ono, žiadne dôkazy biele na čiernom neexistujú. Je to len pocit. Pocit, ktorý je však tak silný a obrovský, že presvedčí aj rozum. Nie je to pobláznenie ako keď sa dvaja mladí ľudia čerstvo zamilujú a ich hlavy lietajú mesiace v oblakoch. Toto je niečo, čo narazilo nielen na slnko, ale aj na búrku. A zvládli sme to.
Dôkaz lásky? To sú činy
Nie som už naivné dievčatko. Neverím prázdnym sľubom a sladkým rečiam. Viem, že láska sa dokazuje činmi, nie slovami. A on mi ich ukázal. Nie je to o tom, že mi kúpi ruže po tom, čo sa pohádame, ale o tom, že sa snažíme spoločne niečo zmeniť, aby sa to opäť nestalo. Nedá mi drahý náhrdelník, aby som bola ticho, keď sa mu to hodí. On ma počúva, rozpráva sa so mnou, hľadá kompromisy.
On je pre mňa človekom, s ktorým sme spoločne vytvorili domov. Vďaka tomu, že sme do prázdneho bytu priniesli našu lásku, rešpekt, úctu i dôveru. Náš dôkaz lásky? To sú noci, kedy sa rozprávame dlhé hodiny, vášnivo sa milujeme či si len tak bez slov užívame prítomnosť. Je to o tom, že si povieme tajomstvá a sny, pričom sa neodsudzujeme, ale podporujeme. Viem, že je to skutočné, pretože to nezmizlo ani vtedy, keď bolo zle.
Tej kamoške som povedala, že nám na budúcnosť nedá nikto záruku. No keď si vzťah prejde rôznymi skúškami, keď je naplnený pohodou, porozumením i smiechom, nie je dôvod na to, aby som neverila v šťastný koniec. Zistila som, že jednoducho patríme k sebe.
