Skrý­vať svoje city za hlúpe vtipy a tvá­riť sa, že nás nič ne­trápi. Hoci sa tvá­rime, že sme nad ve­cou obaja dobre vieme, že nám to pre­rastá cez hlavu. Všetko to dobré sme ne­chali ísť. Smú­tok za­pí­jame vo víne a ča­káme, že v ňom náj­deme pravdu a od­po­vede. Od­po­vede, ktoré nám po­môžu nájsť rie­še­nie na veci ktoré pre nás zna­me­najú tak veľmi veľa. A hoci sa mi­lu­jeme, ho­vo­ríme si zbo­hom… Pre­tože len cesta, ktorú bu­deme za­ží­vať od­de­lene, nás do­ve­die ku šťas­tiu…

No je to na­ozaj tak? Zvo­líme si cestu ži­vo­tom od­de­lene, po boku iných ľudí dú­fa­júc, že jed­ného dňa sa šťas­tie usmeje aj na nás a my bu­deme schopní sa za­mi­lo­vať do nie­koho iného? Alebo sa len mý­lime? A čo ak sa obaja roz­hod­neme všet­kých skla­mať, opus­tiť ich, dať im slo­bodu a skú­siť to spolu. Pri­ne­sie nám to šťas­tie, lásku po celý ži­vot, alebo len zlo­mené srd­cia a pre­pla­kané noci? Je to prav­de­po­dobne naj­väč­šie roz­hod­nu­tie, ktoré mu­síme pod­stú­piť. Sme mladí a za­mi­lo­vaní a aj cez to, že obaja máme vzťah s inými, už dlhé roky nás to ťahá k sebe. Lenže sme sa akosi za­sta­vili na bode, v kto­rom ne­vieme ako ísť ďa­lej. Či opus­tiť tých, ktorí nás ľú­bia, s kto­rými sme si pred­sta­vo­vali ži­vot, ktorí sú ochotní pre nás uro­biť čo­koľ­vek na svete, len preto, aby vi­deli úsmev na na­šich tvá­rach. Alebo, prosto zlo­miť srd­cia ľu­ďom, ktorí by za nás dali aj ne­možné a za­čať lásku s oso­bou, po kto­rej sme tú­žili tak ne­jak celý ži­vot…

Viem, že mo­men­tálne je­den pre dru­hého zna­me­náme oveľa väčší chaos, ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Tak­tiež viem, že nás to oboch bolí viac, ako ke­dy­koľ­vek pred­tým, ale roz­hod­nu­tie je len a len na nás. A hoci je šanca, že to uzav­rieme prí­me­rím a bu­deme žiť naše ži­voty tak, ako bolo tomu do­te­raz, že bu­deme žiť s oso­bami, pre ktoré sme číslo je­den, a vo vnútri bu­deme aj tak tú­žiť vzá­jomne po sebe. Možno sa stret­neme o pár ro­kov ne­skôr, kedy budú všetky tie otázky mať jasné od­po­vede a bu­deme bez vá­ha­nia pri­pra­vení ísť do vzťahu spolu. Ale te­raz to nejde, lebo roz­dá­vame len bo­lesť. Mo­men­tálne sebe, ale ča­som a roz­hod­nu­tím opus­tiť na­šich par­tne­rov, by sme tú bo­lesť ude­lili aj im. A to si ne­za­slúži ani je­den z nich. Tak pro­sím, dajme tomu čas a stret­nime sa ne­skôr, keď bu­deme obaja ve­dieť čo chceme a hlavne, keď už ne­bu­deme je­den pre dru­hého pred­sta­vo­vať ne­opí­sa­teľný chaos.

Komentáre