Poznáš ten pocit, keď máš chuť svojho partnera pridusiť, aj napriek tomu, že ho nesmierne miluješ? Hovoria, že život s nami je ťažký, ale bez nás to vraj vôbec nejde. Ale ani s nimi to nie je ako v rozprávke. Nanajvýš ako v nejakom akčnom trháku, do ktorého sa občas pripletie kúsok romantiky.
Ach, tí muži. Chceme od nich veľa? Nemyslím. Len nás objať, keď to potrebujeme, pohladiť, aby sme nezabudli a sem-tam povedať tie dve slová, nech si môžeme byť isté. Chceme, aby nás počúvali, keď im hovoríme niečo, čo je pre nás dôležité a bolo by fajn, ak by si to aj zapamätali.
Nepotrebujeme drahé dary, ale jedna ruža na sviatok by potešila. A tiež, ak by spravili to, o čo sme ich poprosili čo najskôr, nie až v poslednom možnom okamihu. Majú svoje muchy, kvôli ktorým sa ideme občas zblázniť.
Ponožky na zemi, dlhé noci na pive s kamošmi, detinské bláznenie sa, no tvária sa, že sú pánmi vzťahu a ak cítia konkurenciu, žiarlia a snažia sa ako malí chlapci. Nepovedia nám, čo cítia a myšlienky musíme z ich hlavy doslova ťahať von. Nechápeme ich „logiku“ a často sa snažíme zmeniť ich v lepší obraz. Taký, aby z nich bol niekto takmer dokonalý.
Lenže to nejde. Každý sme nejaký. A práve to nás robí nenahraditeľnými. Možno sa s partnerom pohádaš až tak, že po ňom hádžeš všetko, čo ti príde pod ruky a neskôr ležíte v objatí, z ktorého nechceš nikdy odísť, pretože iba pri ňom cítiš bezpečie. Zasmeješ sa na tom, ako ťa nahneval a iba krútiš hlavou, ako veľmi ho aj napriek tomu miluješ.
Vieš čo? Je to dobré. Ak by nás tí chlapi občas neštvali, bola by to nuda, no nie? Pravdou je, že nahnevať nás dokáže iba niekto, na kom nám skutočne záleží. Inak by nám to bolo jedno. Ak sa z jeho „výkyvov“ nálad a správania nechceš zblázniť naozaj, ostáva ti jediné. Mávnuť nad tým rukou a zmieriť sa s tým. 🙂
