To, že sa voči tebe zachová ako najväčší idiot pod slnkom, už žiaľ, nedokážeš ovplyvniť. A aj keď si mohla mať na začiatku krásny pocit, neskončilo to práve najšťastnejšie.
Rozpoviem ti jeden príbeh, ktorý sa možno bude podobať aj na ten tvoj. Lebo poznám jedno dievča, ktoré je vždy samo sebou a nechce si zvyknúť na reálny svet. Je to snílek, ktorý väčšinou potrebuje len tiché miesto a niekoho vedľa seba.
Raz, v jeden obyčajný deň, sa na počudovanie zoznámila s väčším počtom nových ľudí. Nerada sa vyskytovala v priestore plnom ľudí, no vtedy mala z toho príjemný pocit.
Noví ľudia vymysleli večerný program za ňu. Ani jej nevadilo, že len sedela v záhrade na múre a tí okolo nej držali v rukách cigarety. Priznala by som aj, že v jej krvi už prúdil alkohol, na ktorý si postupne zvykala aj ona.
Nič z toho, čo sa dialo jej nevadilo a užívala si atmosféru okolo seba. Postupnými rozhovormi a vysedávaním na chladnom vzduchu sa nechala ponúknuť cigaretou, aj keď cigaretový dym nemala príliš v láske.
Prisadla si k nemu, lebo on jediný mal tú drzosť, aby jej ju ponúkol. Fúkal studený vietor a ľudia okolo nich dvoch sa postupne začali vytrácať. Sadli si bližšie k sebe a on ju chytil za ruku. Bolo to pre ňu nezvyčajné, no ostýchavo sa len usmiala.
On v jej očiach videl otázku, no odpovedi sa vyhýbal celú tú dobu, čo pri nej v záhrade sedel. Zapálil poslednú cigaretu a ona vtiahla do svojich pľúc dym.
Cigaretový dym jej postupne dodával viac odvahy, no stále jej bolo jasné, kde má svoje hranice. A napriek tomu pocítila túžbu k niečomu inému, no v ten večer jasne povedala všetkému nie.
Nasledujúca noc priniesla rôzne rozhovory i cigaretový dym. Sedeli znovu pri sebe a držali sa za ruky. Rozdiel, ktorý tu nastal bol, že alkoholu v krvi bolo viac a hranice sa udržiavali už príliš ťažko.
Niečo málo sa predsa len medzi nimi udialo, no tie povestné „iskry“ nepreskočili. Netušila, prečo sa to všetko udialo, no keď sa ráno zobudila, bolo jej to ľúto. Lebo to, čo spravila sa nepodobalo jej správaniu.
V nasledujúcich dňoch, nemali dostatok času, aby si vôbec pozreli do očí, nieto, aby sa porozprávali. To jej bolo ľúto ešte viac. On zabudol a ona si postupne uvedomovala, že nemá význam naňho spomínať. A zato som vďačná.
Lebo to, že som niekoľko dní potom našla na sociálnej sieti fotku, na ktorej drží za ruku inú, som jej radšej nepovedala. Pre jej vlastné dobro.
