Chcela by som ťa chytiť za ruku a už nikdy nepustiť. Chcela by som sa tešiť s tebou. Utešovať ťa vo chvíľach smútku, byť ti oporou, kamarátkou, láskou tvojho života, jednoducho by som chcela urobiť všetky dni tvojho života krajšie a šťastnejšie.
Viem, že si to isté praješ aj ty. Vidím ti to v očiach, keď sa s tebou zhováram, vidím ako sa usmievaš, vidím, že ti nie som ľahostajná. Len tie rozpaky, ktoré my, ľudia, nosíme niekde v sebe, nám nedovolia pohnúť sa o krok ďalej.
Alebo urobiť len ten povestný prvý krok. Niekedy sme spútaní pochybnosťami, ktorým dovolíme, aby premohli to krásne, čo by mohlo byť. Len nemo na seba hľadíme. Asi ja, rovnako ako aj ty, dúfame, že zasiahne nejaká vyššia sila, ktorá nás spojí dohromady, bez toho, aby sme sa o niečo pokúsili my sami. Lebo veď vieš. Čo by na to povedali ostatní? Veľmi dobre si pamätám, ako mi kedysi niekto povedal, že my dvaja by sme sa k sebe aj tak nehodili. Vraj sme úplne odlišní. Možno to povedal kedysi niekto aj tebe. A my sme tým rečiam uverili. Viac sme verili tomu, čo povedali ostatní, ako tomu, čo cítime. Nevzopreli sme sa tým rečiam. Tíško sme ich trpeli, až sme sa s nimi stotožnili. Možno predsa len mali pravdu. A možno nám to nie je súdené. A možno by mi bolo lepšie s niekým iným. A možno … Tých “možno” je snáď milión.
Viem, že nie sme jediní
Viem, že je veľmi veľa ďalších ľudí, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, v akej sme sa nachádzali my. Poviem vám len jedno. Keď sa o to nepokúsite, budete si celý život vyčítať, že ste nič nespravili. V hlave sa vám budú stále vynárať myšlienky, aké krásne to mohlo byť, ako vám mohlo byť dobre, akí ste mohli byť šťastní, keby naberiete odvahu. Lebo neskôr tam tá odvaha možno aj bude, len príležitosť už nie.
