Kedysi mi niekto povedal, že vesmír zariadi veci tak, aby sa našli ľudia, ktorí k sebe patria. A taktiež, že náhody neexistujú. Paradoxne, ja som sa na to spoliehala, no zároveň som si zachovala chladnú hlavu. Už mám vlastný život.
Avšak, pri tebe bolo všetko iné. Náš vzťah bol náročný vo všetkých smeroch. Ale bol tak prirodzený a krásny, že to stále prevyšovalo všetko zlé. Nechcela som nič nechávať na náhodu. Neboli sme ukážkoví. Aj náš vzťah bol plný výmen názorov, sĺz. Chcela som, aby sme bojovali za všetky tie plány, ktoré mali.
Miestami som bojovala za oboch. Za ten tvoj nádherný úsmev to stálo, aj keď to bolo ťažké. Všetko to, čo ma napĺňalo, bolo pre teba nepochopiteľné a naopak. Zvláštne nie? To nás nepochopiteľným spôsobom k sebe priťahovalo. Že aj keď sme boli úplne odlišní, spojila nás vášeň, ktorú sme v sebe mali a chuť vyťažiť zo života len to najlepšie.
Nebudem ti klamať, náš rozchod ma bolel.
Ubližovali mi každé spomienky, ktoré sa ustavične vynárali. Ubližovali mi každé tvoje slová, ktoré si porušil. Ublížili mi všetky prekrútené slová, ktoré som sa dopočula. Pravidelne si sa mi pripomínal a určitým spôsobom som sa nedokázala pohnúť ďalej. Veľmi som si želala, aby sme našu spoločnú kapitolu ukončili. Zaslúžili by sme si to. Ale napriek všetkému a hlavne odstupom času som si uvedomila, čo všetko si odnášam a čo pre mňa stále znamenáš. Avšak, zo sebeckého hľadiska som nemohla ostať stáť na jednom mieste.
Obaja sme sa posunuli ďalej. Po pár fackách, ktoré nám dal život, sme sa postavili na vlastné nohy. Spoznala som svoje najšťastnejšie a zároveň najsmutnejšie ja. A zakaždým si bol jediný, komu som chcela v danú chvíľu zavolať a objať. Namiesto toho som zamkla mobil, nadýchla sa a usmiala sa do neba. Vedela som, že takto to je správne. Možno si to mal podobné, lebo inak si tie tvoje správy neviem vysvetliť. Po toľkom čase mi to vôbec nebolo divné. Aj keď náš vzťah dopadol ako dopadol, prišli sme aj o kamarátstvo, ktoré bolo niekedy viac než celý vzťah.
„Ak ste si súdení, vesmír vás spojí.“
A v ten chladný deň, keď sa nám stretol pohľad, to bolo čo? Topila som sa v tvojich očiach tak, ako kedysi. A tebe to tiež nebolo ľahostajné. Zmenili sme sa, ale oči nedokážu klamať.
Úprimne, nečakala som, že ťa stretnem v mojom meste.
Nečakala som, že niekedy sa budeme rozprávať a nebodaj ešte smiať. Stál si predo mnou a ja som tomu nechápala. Nechápala som, ako bolo možné, že sa celá nesmelá situácia až desivo podobala nášmu prvému stretnutiu. Stále sa určitým spôsobom k sebe vraciame. Aj keď obaja sme naše súkromné životy posunuli ďalej aj s hrubou čiarou.
Mám na teba dôležitú otázku. Nemôžme totižto žiť každý svoj život a pri každej možnej chvíli sa k sebe vracať. Myslím, že je správne pre oboch rozhodnúť sa. Nevieme, ako to bude ďalej medzi nami. Nevieme, či dokážeme od seba oddeliť minulosť. Netušíme, či vôbec pred sebou máme nejakú budúcnosť. No jednu vec viem určite. Bude to jedno z najťažších rozhodnutí v našom živote. Sme pripravení? Alebo sa máme zamerať na vlastný život?
