Ako by som začala… Dostala som sa do stavu „slobodného“dievčaťa, aj keď som nechcela.
Spočiatku som chcela schudnúť, kúpiť si pekné spodné prádlo, kupovala som si čínu na večeru. Začala som chodiť na víno s babami, kde sa viedli siahodlhé debaty o chlapoch. Prišlo uvedomenie si, že jediná vec, ktorá v mojom živote stabilne drží, sú rifle na mojich bokoch. Aspoň tie fotky na Instagrame vyzerajú lepšie takto „zaslobodna“.
Začala sa etapa správ na sociálnych sieťach a nejaké to dohadovanie randíčok. Na tom prvom si hovorím, že tak ako klamem ja a ostatné baby na fotkách, tak klamú aj chlapi. Prrr. Prišlo vylievanie si srdiečka nad mojimi bývalými. Au, dnes to už takto fakt nerobím. Cvik robí majstra a tak sa dá naučiť aj ako má vyzerať dokonalé rande. Časom sa naučíš, čo povedať a čo zas nie.
Moje dni vyzerajú v celku pekne. Zrazu sa z nich vytratil hnev, žiarlivosť, nervozita a upratovanie po mužskej polovičke. Na to, aby som mala plnú práčku dva razy do týždňa sa nepotrebujem vydať. Stačí ísť do obchodu a kúpiť si menšiu. Viem sa perfektne sústrediť na pracovný deň, obedy trávim s kamoškami, večery na víne.
Všetko to znie tak ideálne, až na momenty, ktoré ma zaskočia a dajú facku mojim feministickým presvedčeniam.
Napríklad sa nado mnou spúšťa na gauči pavúk. Šialene vyskočím a niet človeka, ktorý by ho vzal. Tak idem klopať susedovi. To, čo si asi pomyslel, si nepripúšťam. V aute mi bliká kontrolka doliať olej. Jasné, to nie je nič ťažké. Kúpila som si olej, otvorila kapotu a zrazu som nevládala otvoriť uzáver z fľaše. Darmo som hromžila 10 minút nad svojimi slabými rukami, bola som donútená osloviť okoloidúceho. Myslela som si, že to všetko zvládnem a nebude to horšie. Ale sezónne prezúvanie pneumatík ma vždy vytrhne zo sladkého sna slobody.
Potom sú tu ešte tie reči od okolia alebo mužov, s ktorými sa potýkam. Na to musíš mať špeciálnu dávku emocionálnej výbavy. Otázky typu: ,,Taká kočka a nezadaná?“ ,,Si feministka?“ Príjemnou špecialitkou sú konštatovania nad mojim stavom: ,,Už si len kúpiš mačky a zostarneš sama.“ ,,Vieš, nebolo ti dobre s bývalým? Nič ti nechýbalo, nechceš sa k nemu vrátiť?“ Tým moje poradenské partnerské okienko s kýmkoľvek končí…
„Stav slobodný“ (ktorý som si odvodila od slovného spojenia stavu manželského), veľmi pekne znie v mojich ušiach. Ale ako všetko má svoje Á aj Bé, výhodou tohto obdobia je čas. Čas, ktorý som nadobudla. Je to čas na rodinu, čas na priateľov, čas na seba. V diári sa mi už tak ťažko nehľadá termín, v ktorý by som vzala bratove decká do kina alebo by som vypočula kamošku frflajúcu na svojho frajera či nebodaj by som si šla zacvičiť. Stíham aj zavárať džemy, občas uvariť večeru pre mamu, upratať si šatník, čítať knihy, chodiť na prechádzky alebo ísť tancovať.
Veľmi dobre viem, že každé dievča, ktoré sa bojí rozchodu alebo samoty, si spomenie na mňa. Povie si, nie je to až také zlé. A ono naozaj nie je. Je to plné momentov, ktoré vo mne vzbudzujú vďaku za to, čo mám, je to plné vtipných situácií, pri ktorých si poviem: ,,Život má dobrý zmysel pre humor.“
