V určitom okamihu dospejeme do bodu kedy si uvedomíme, že nemáme čas na to, aby sme s niekým hrali nejaké hlúpe a detinské hry. Prežili sme si toho dosť. Spoznali sme lásky, ktoré nám pomohli vzlietnuť, ale i také, ktoré nás vedeli pekne zraziť na kolená. Uvedomili sme si, že v živote existuje príliš veľa vecí, ktorými sa vieme trápiť, a že človek s ktorým by sme mali kráčať životom, by nám ho mal uľahčiť a nie komplikovať.
Nemám chuť strácať čas tým, že budem čakať kedy sa ozveš.
Nebaví ma donekonečne riešiť, či som to čo chceš.
Nechcem sa uspokojít s niečím, o čom som si vravela, že mi nestačí, len preto že nechcem byť sama.
Nebudem sa s tebou doťahovať o tom, kto čo povedal a ako to myslel.
Nechcem a ani ťa nebudem sledovať, čo robíš, kým mi to sám nechceš povedať.
Nebudem sa správať odmerane, len preto lebo sme na seba v poslednej dobe nemali čas.
Nemám chuť mlčať, keď je toľko vecí, ktoré s tebou chcem zdieľať.
Nechcem len hádať, ako to asi so mnou myslíš.
Nie. Už ma naozaj nebaví hrať žiadne hry. Premýšľať nad tým, akoby som ťa mohla zmeniť. Čo by bolo keby. Naťahovať sa a nevedieť sa rozhodnúť. Držať ťa v napätí. Chcem mať jasno, v tom čo chceš. Už nemám čas na nič, čo za to nestojí. Na nikoho, kto pri mne nebude stáť, keď to budem potrebovať. Musím vedieť, že sa na teba môžem spoľahnúť. Nie len vtedy, keď je všetko ok. Ale práve vo chvíľach, kedy je to ťažké. Potrebujem cítiť, že ma máš naozaj rád. Nie len tak naoko. Kedy sa ti to hodí.
