Ako prvý to bol zrejme americký dekadent Charles Bukowski, ktorý raz vyslovil: „Buď stratíš dušu a ostane ti rozum alebo stratíš rozum a ostane ti duša“. Neskôr to po ňom opakovali všetci rozumní blázni pred prahom psychiatrie a potom to po ňom parafrázovali všetky stratené duše, žijúce v príliš rozumnom svete pred prahom márnice.
Žijeme vo svete, kde každý (či už si to uvedomujeme alebo nie) rozhoduje za nás. Všade samé reklamy, kurzy, motivačné cvičenia, lekárske predpisy, poradne… Niekedy mám pocit, že sa nedokážem sama za seba rozhodnúť, či chcem radšej zelený čaj alebo čierny. Mnohokrát sa prispôsobujem druhým, aby ma mali radšej, aj na úkor vlastných potrieb.
No myslím si, že nie som jediná. Žijeme vo svete, v ktorom sa pomaly ale isto, vytráca rešpekt, úcta a zdvorilosť k ženám. A mnohé ženy si to od mužov nechajú. Nechajú si so sebou zametať, a potom sa sťažujú, keď už je príliš neskoro.
Aj ja som bola jednou z nich. Žijeme vo svete, v ktorom je veľmi ťažké niekomu nezištne veriť a oddať sa mu celým srdcom i dušou. Vo chvíľach, kedy je vnútro natoľko rozorvané, že už nedokáže veriť, je zložité obnoviť svoju nádej v dobro. Niekedy je veľmi ťažké prinútiť sa vstať a ísť ďalej. Lenže, v každom dni sa dá nájsť hneď niekoľko dôvodov preto, aby človek chcel bojovať za svoje sny a túžby.
Kým pre niekoho je to túžba pravidelne navštevovať fitness centrum a stať sa krajším, zdravším a silnejším jedincom, pre iného je to túžba začať viac čítať a vzdelávať sa, stať sa nezávislou a erudovanou osobnosťou. V každom dni sa skrýva malý zázrak a je iba na každom z nás, či ho objavíme alebo ho necháme zapadať prachom.
Je zložité zachovať si rozum vo svete, ktorý diktuje, aby sme boli stopercentní v práci, ktorú robíme, a zároveň empatickí a správne emotívne nastavení, keď prídeme domov. Je zložité zachovať si dušu vo svete, ktorý funguje v chladnom režime a ktorý sa nezastaví pred ničím. Vo svete, kde víťazí hnev, nenávisť, zloba.
Ale čo som si za mnohé roky pádov a vzletov uvedomila je, že zo všetkého najdôležitejšie je nedovoliť duši odletieť a nedovoliť rozumu zostarnúť. Myslieť najskôr na seba, než na potreby druhých a snažiť sa byť šťastnou každý deň, vnímajúc krásu v každodenných maličkostiach. Najdôležitejšie je – milovať samú seba vo svete, ktorý stratil dušu i rozum.
