Je o mne vše­obecne známe, že som sní­lek. A viem, že nie som je­diná. Ne­mám  prob­lém sní­vať s ot­vo­re­nými očami, a pri­tom se­dieť v učebni pl­nej spo­lu­žia­kov.  Alebo se­dieť v za­pl­ne­nom vlaku a usmie­vať sa bez prí­činy.

Ako malá som ne­sní­vala o veľ­kom dome pl­nom detí ani o psovi, ktorý by bol väčší ako stôl v ku­chyni. Do­konca, som ne­mala ani vy­sní­vaný mo­del sva­dob­ných  šiat, pre­tože typ šiat me­ním každú chvíľu. Rov­nako som me­nila po­vo­la­nia. Chcela som byť re­a­litná mak­lérka. Ve­te­ri­nárka.  Ho­cičo, čo sa mi na malý mo­ment pá­čilo. Na­ko­niec to vy­hrala spi­so­va­teľka.  A k nej sa pri­dala aj no­vi­nár­čina.

Mala som zá­ľubu v au­tách. Možno to bolo tým, že som dlho bola je­diná vnučka. Keď sme boli s brat­ran­cami deti, hrali sme sa s au­tíč­kami. Ne­skôr sme rie­šili, ktoré auto sa nám páči a ktoré by sme chceli. Ja som každú chvíľu mala iné. Raz to bolo čer­vené Ferr­rari. Ino­kedy čierne BMW. Či ka­ná­ri­kové Pors­che. Tieto sny som ne­chala od­ísť.  A po­tom prišlo to pravé.  Ča­som možno aj re­álne. Čierno-čierne Audi.  Za­tiaľ mi bude sta­čiť to malé ši­dielko, ktoré ma od­ve­zie zo školy do­mov a z domu do školy. Či zne­sie to moje ne­ko­nečné na­ku­po­va­nie.zdroj: pe­xels.com

Chcela som vy­štu­do­vať školu a od­ísť z domu. Hneď po ma­tu­rite sa zba­liť a ne­chať všetko na Slo­ven­sku. Ro­dinu aj ka­ma­rá­tov. Pre­sťa­ho­vať sa.  Bolo to sl­nečné Los An­ge­les. Alebo upr­šaný Lon­dýn. Či stre­do­veký Rím.  Aj tento sen som opus­tila. Doma mi je predsa naj­lep­šie.

Len ne­dávno som ne­chala ísť ďalší.  Vzdala som sa žur­na­lis­tiky. Chcela som ju štu­do­vať, snáď od­ma­lička. Vy­sokú som mala vy­branú skôr ako strednú. Bez srandy, vážne. Ale pri­šiel nový sen. Niečo čo mi ni­kdy pred­tým ne­na­padlo.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­viem, prečo som ne­chala tie sny od­ísť. V prí­pade tých áut, by som dô­vod na­šla. Pe­niaze. Kde by som predsa na­šla pe­niaze na Fer­rari? Za celý ži­vot by som toľko ne­na­šet­rila.

Prečo som sa toto roz­hodla na­pí­sať?

Pre­tože viem, aké je to, stra­tiť mo­ti­vá­ciu. Chuť do ži­vota. Stra­tiť sen. Ži­vot sú­visí so sní­va­ním. Je to ako rov­nica, ktorú rie­šiš na ma­te­ma­tike. S tým roz­die­lom, že vý­sle­dok ne­vi­díš hneď, ani ho ne­po­čí­taš. Až ku koncu to ovo­cie uvi­díš.

Pa­mä­tám si, aké to bolo. Bez­cieľne blú­de­nie. Kaž­do­denný ko­lo­beh.  Do­okola ten istý prí­beh. Tie isté po­city. Čier­no­biely po­hľad na svet.

pexels-photo-24385zdroj: pe­xels.com

Ale na­priek tomu som sa ne­vzdala. Za­čala som si vší­mať ľudí. Či už v MHD-čke alebo v ná­kup­nom cen­tre. Vy­mýš­ľala som si k nim v du­chu prí­behy. A tieto prí­behy som ne­skôr dala na pa­pier. Rov­nako ako každú jednu myš­lienku. Na­šla som spô­sob vy­jad­riť samú seba.  Na­šla som to, čo som hľa­dala.

Viem, že je to kom­pli­ko­vaná cesta. Plná tŕ­ňov. Ale na konci kaž­dej tej cesty je to, čo ti v ži­vote chýba. To, čo vy­jad­ruje tvoju osob­nosť.  Ne­boj sa to hľa­dať.  Ne­boj sa pa­dať, ale ne­za­bú­daj, vstá­vať a ísť ďa­lej. Hľa­dať to všade.

Dr­žím ti palce, aby si po kaž­dom opus­te­nom sne, na­šla nový.

Dr­žím ti palce, aby si svoj sen do­tiahla do konca.

Komentáre