Je o mne všeobecne známe, že som snílek. A viem, že nie som jediná. Nemám  problém snívať s otvorenými očami, a pritom sedieť v učebni plnej spolužiakov.  Alebo sedieť v zaplnenom vlaku a usmievať sa bez príčiny.

Ako malá som nesnívala o veľkom dome plnom detí ani o psovi, ktorý by bol väčší ako stôl v kuchyni. Dokonca, som nemala ani vysnívaný model svadobných  šiat, pretože typ šiat mením každú chvíľu. Rovnako som menila povolania. Chcela som byť realitná maklérka. Veterinárka.  Hocičo, čo sa mi na malý moment páčilo. Nakoniec to vyhrala spisovateľka.  A k nej sa pridala aj novinárčina.

Mala som záľubu v autách. Možno to bolo tým, že som dlho bola jediná vnučka. Keď sme boli s bratrancami deti, hrali sme sa s autíčkami. Neskôr sme riešili, ktoré auto sa nám páči a ktoré by sme chceli. Ja som každú chvíľu mala iné. Raz to bolo červené Ferrrari. Inokedy čierne BMW. Či kanárikové Porsche. Tieto sny som nechala odísť.  A potom prišlo to pravé.  Časom možno aj reálne. Čierno-čierne Audi.  Zatiaľ mi bude stačiť to malé šidielko, ktoré ma odvezie zo školy domov a z domu do školy. Či znesie to moje nekonečné nakupovanie.zdroj: pexels.com

Chcela som vyštudovať školu a odísť z domu. Hneď po maturite sa zbaliť a nechať všetko na Slovensku. Rodinu aj kamarátov. Presťahovať sa.  Bolo to slnečné Los Angeles. Alebo upršaný Londýn. Či stredoveký Rím.  Aj tento sen som opustila. Doma mi je predsa najlepšie.

Len nedávno som nechala ísť ďalší.  Vzdala som sa žurnalistiky. Chcela som ju študovať, snáď odmalička. Vysokú som mala vybranú skôr ako strednú. Bez srandy, vážne. Ale prišiel nový sen. Niečo čo mi nikdy predtým nenapadlo.

Neviem, prečo som nechala tie sny odísť. V prípade tých áut, by som dôvod našla. Peniaze. Kde by som predsa našla peniaze na Ferrari? Za celý život by som toľko nenašetrila.

Prečo som sa toto rozhodla napísať?

Pretože viem, aké je to, stratiť motiváciu. Chuť do života. Stratiť sen. Život súvisí so snívaním. Je to ako rovnica, ktorú riešiš na matematike. S tým rozdielom, že výsledok nevidíš hneď, ani ho nepočítaš. Až ku koncu to ovocie uvidíš.

Pamätám si, aké to bolo. Bezcieľne blúdenie. Každodenný kolobeh.  Dookola ten istý príbeh. Tie isté pocity. Čiernobiely pohľad na svet.

pexels-photo-24385zdroj: pexels.com

Ale napriek tomu som sa nevzdala. Začala som si všímať ľudí. Či už v MHD-čke alebo v nákupnom centre. Vymýšľala som si k nim v duchu príbehy. A tieto príbehy som neskôr dala na papier. Rovnako ako každú jednu myšlienku. Našla som spôsob vyjadriť samú seba.  Našla som to, čo som hľadala.

Viem, že je to komplikovaná cesta. Plná tŕňov. Ale na konci každej tej cesty je to, čo ti v živote chýba. To, čo vyjadruje tvoju osobnosť.  Neboj sa to hľadať.  Neboj sa padať, ale nezabúdaj, vstávať a ísť ďalej. Hľadať to všade.

Držím ti palce, aby si po každom opustenom sne, našla nový.

Držím ti palce, aby si svoj sen dotiahla do konca.