Pri­šiel si do môjho ži­vota a pre­vrá­til si ho hore no­hami. Nič, čo bolo pred­tým dô­le­žité, zrazu nemá až taký veľký vý­znam. Si po­sledná vec, na ktorú mys­lím, keď za­spá­vam a prvá v mo­jej mysli, keď ráno vstá­vam. Ale na­priek to­muto krás­nemu po­citu sa roz­právka ne­koná. Ne­ži­jeme spolu šťastne po­kiaľ nás smrť ne­roz­delí. Je toľko okol­ností, ktoré nám v tom brá­nia a aj na­priek tomu, že sa sna­žíme, bo­ju­jeme, ne­vieme ich pre­ko­nať. Možno raz sa nám to po­darí a možno nie. Čas všetko ukáže.

pe­xels.com

Te­raz som smutná, lebo ty si smutný. A keď mi po­vieš pre­páč, tak ja od­po­viem len, že ti ne­mám čo pre­pá­čiť. Lebo si mi ne­ub­lí­žil. A keď sa spý­taš, či ľu­tu­jem, že sa po­známe, po­viem len – nie, ne­ľu­tu­jem. Lebo aj keď ne­mô­žeme byť spolu, ne­ľu­tu­jem oka­mihy, keď sa na mňa po­ze­ráš ako na maj­strov­ské dielo. Keď sa ma dot­kneš ako najk­reh­kej­šej kve­tiny. Ne­ľu­tu­jem pre­bdené noci ani to, že som ob­čas kvôli tebe smutná. A vieš prečo? Lebo som spoz­nala skve­lého člo­veka a pria­teľa. Lebo ma upo­ko­juje po­cit, že na svete je stále dosť dob­rých ľudí ako ty. A tiež po­cit, že som schopná hl­b­šieho citu aj k nie­komu inému ako k ľu­ďom, kto­rých po­znám roky.
Ve­rím tomu, že sme sa mali spoz­nať z ne­ja­kého dô­vodu, kto­rému možno te­raz ne­ro­zu­mieme. Ale aj v prí­pade, že by sa naše cesty roz­de­lili, vždy bu­deš pre mňa člo­vek, kto­rému bu­dem priať šťas­tie, lebo si ho na­ozaj za­slú­žiš. A možno ak ne­bu­dem v bu­dúc­nosti sú­čas­ťou tvojho ži­vota, vždy si na teba spo­me­niem v tom naj­lep­šom. Tak či onak, mô­žem s čis­tým sve­do­mím po­ve­dať – ne­ľu­tu­jem.

Komentáre