Prišiel si do môjho života a prevrátil si ho hore nohami. Nič, čo bolo predtým dôležité, zrazu nemá až taký veľký význam. Si posledná vec, na ktorú myslím, keď zaspávam a prvá v mojej mysli, keď ráno vstávam. Ale napriek tomuto krásnemu pocitu sa rozprávka nekoná. Nežijeme spolu šťastne pokiaľ nás smrť nerozdelí. Je toľko okolností, ktoré nám v tom bránia a aj napriek tomu, že sa snažíme, bojujeme, nevieme ich prekonať. Možno raz sa nám to podarí a možno nie. Čas všetko ukáže.

pexels.com

Teraz som smutná, lebo ty si smutný. A keď mi povieš prepáč, tak ja odpoviem len, že ti nemám čo prepáčiť. Lebo si mi neublížil. A keď sa spýtaš, či ľutujem, že sa poznáme, poviem len – nie, neľutujem. Lebo aj keď nemôžeme byť spolu, neľutujem okamihy, keď sa na mňa pozeráš ako na majstrovské dielo. Keď sa ma dotkneš ako najkrehkejšej kvetiny. Neľutujem prebdené noci ani to, že som občas kvôli tebe smutná. A vieš prečo? Lebo som spoznala skvelého človeka a priateľa. Lebo ma upokojuje pocit, že na svete je stále dosť dobrých ľudí ako ty. A tiež pocit, že som schopná hlbšieho citu aj k niekomu inému ako k ľuďom, ktorých poznám roky.
Verím tomu, že sme sa mali spoznať z nejakého dôvodu, ktorému možno teraz nerozumieme. Ale aj v prípade, že by sa naše cesty rozdelili, vždy budeš pre mňa človek, ktorému budem priať šťastie, lebo si ho naozaj zaslúžiš. A možno ak nebudem v budúcnosti súčasťou tvojho života, vždy si na teba spomeniem v tom najlepšom. Tak či onak, môžem s čistým svedomím povedať – neľutujem.