Pria­te­lia sú ro­dina, ktorú si vy­be­ráme sami. Dlho som tejto vete ne­chá­pala. Prečo by mi mali byť ka­ma­ráti ako ro­dina? Predsa, každý z nás má len jednu SVOJU ro­dinu, ktorá ho vždy po­drží, podá po­mocnú ruku, roz­ve­selí a bude pri ňom stáť.

V mo­jom prí­pade to s tou ro­di­nou až tak nie je. Sa­moz­rejme som vďačná mo­jim ro­di­čom, sta­rým ro­di­čom, krst­ným ro­di­čom za všetko čo mi kedy dali, ale nie­kde v polke na­stal zlom. Zlom, ktorý ovplyv­nil moje do­spie­va­nie a tie naj­lep­šie roky. Jed­ného dňa ako keby sa mi všetci oto­čili chrb­tom. Vtedy, keď som po­tre­bo­vala po­čuť po­vzbu­divé slová, som ne­po­čula nič. Ba do­konca ešte po­ni­žu­júce, uráž­livé vety, ktoré veľmi za­bo­leli a po­ču­jem ich do­dnes. Naša do­mác­nosť sa z jed­ného dňa na druhý roz­de­lila na dva tá­bory.  Názvy tá­bo­rov sú jed­no­du­ché. Mama alebo otec. Ten, kto si vy­bral zlatú strednú cestu, to mal naj­hor­šie. Presne to som bola a som ja. Keď som bola s ma­mou za dobre, po­čú­vala som samé hnusné veci od otca. Keď som bola za dobre s ot­com. tak som po­čú­vala ešte hor­šie veci od mamy. Všetko sa to dialo vtedy, keď som ja po­tre­bo­vala milé slová a pod­poru. Po­tre­bo­vala som, aby mi uká­zali, ktorá cesta je tá správna.

Áno, za­čala som cho­diť poza školu lebo som si bola ve­domá toho, že som sa nič ne­učila. Jed­no­du­cho som bola všade rad­šej ako doma. Ne­dalo sa tam učiť, pra­co­vať na pro­jek­toch, jed­no­du­cho som sa tam cho­dila iba vy­spať a čím skôr preč.  Za­čala som aj faj­čiť a keď pri­šiel ví­kend, tak by ste ma na­šli v jed­nom z noč­ných klu­bov a dis­ko­ték v meste. Práve vtedy som za­čala moju vlastnú ro­dinu brať ako zná­mych a moji ka­ma­ráti mi boli ro­dina. S nimi som sa cí­tila dobre. Do­dnes mi os­tali dve naj­lep­šie ka­ma­rátky, s kto­rými sa stre­tá­vam skoro každý deň.

unsp­lash.com

Kvôli nim by som dala aj ruku do ohňa. Dala by som im prvé aj po­sledné, keby som mohla. Do­vo­lím si tvr­diť, že oni dve ma za­chrá­nili. Toľ­ko­krát som mohla u nich spať, vy­roz­prá­vať sa im, po­mohli mi aj fi­nančne a ni­kdy nič nech­celi na­s­päť. Tie ne­sku­točné dni a noci, ktoré sme spolu pre­žili. Smiali sme sa úplne na všet­kom okolo nás. Oni boli tie, ktoré ma vždy dr­žali nad vo­dou. Vždy ma vo všet­kom pod­po­ro­vali a po­má­hali mi. Sa­moz­rejme, ne­bolo vždy všetko ru­žové ani me­dzi nami. S jed­nou z nich sme sa pol­roka ne­roz­prá­vali a do­konca sme sa na ulici ani ne­po­zdra­vili. Je úplne jasné, že ona chý­bala mne a ja jej. Na­šli sme si dô­vod na stret­nu­tie a hneď sme si všetko  vy­roz­prá­vali. Všetko zlé, čo sa me­dzi nami stalo, nás po­sil­nilo. Do­konca do ta­kej miery, že sme už také silné, že nás ne­roz­delí na­ozaj ni­kto. Žiadny chlap, hádky, pe­niaze ani nové ka­ma­rát­stva.Vždy sa k sebe vrá­time, nech sa deje čo­koľ­vek.

Chcela by som im po­ďa­ko­vať, že ma tak tro­chu za­chrá­nili. Chcela by som im po­ďa­ko­vať za pod­poru, milé slová a všetko, čo pre mňa kedy uro­bili. Sme tu stále pre seba vo dne i v noci. Moje ka­ma­rátky sú ro­dina, ktorú som si sama vy­brala. A dnes mô­žem po­ve­dať, že lep­šie som si už vy­brať ani ne­mohla.

Komentáre