Rada by som ti poďakovala aj za niečo iné, ale za čo?
Za to, že si ma prinútil stokrát o sebe pochybovať?
Za to, že som sa ustavične snažila nájsť v sebe chybu?
Za to, že som sa kvôli tebe ponižovala?
Alebo za to, že som pri tebe nosila klapky na očiach?
Nie, to nebolí ružové okuliare. To boli klapky, aké nosia kone v kočiari, aby nevideli, čo sa okolo nich deje. Klapky, cez ktoré sa do môjho oka nedostal ani kúsok reality. Nechápem ako som mohla byť taká zaslepená a nevidieť, čo so mnou robíš. Aj keď som počula o toxických vzťahoch, čakala som, že naživo majú inú podobu. No potom som pochopila, že presne to, čo sme mali my dvaja bolo toxické.
Chodiť okolo teba po špičkách, keď práve nemáš svoj deň. Neustále pokusy o nadviazanie normálnej konverzácie, ktorá sa však vždy zvrtla. Nedostatok rešpektu, a to nie len voči mne, ale aj voči všetkým ostatným. Ako som si mohla myslieť, že keď sa tak zle vyjadruješ o svojich kamarátoch, že sa budeš lepšie vyjadrovať o mne. Nie len, že si si nevážil mňa. Ty si si nevážil nikoho.
Úprimne nepoznám človeka, ktorý by sa skrýval za väčšiu masku ako ty. Navonok príjemný, nesmelý, skromný a očarujúci. V skutočnosti však neprajný, závistlivý a nekonečne arogantný. Viem, že z týchto riadkov cítiť hnev a nenávisť. Nespoznávam sa, čo si so mnou porobil.
Vždy som mala pochopenie, bola tolerantná a snažila sa byť milá. Vďaka tebe som pochopila, že nie každý si to zaslúži. Nedala som ti jednu šancu, ani tri. Mal si ich milión a každú ďalšiu si si vážil menej. Až sme sa dostali sem. Do bodu, kedy o tebe nepoviem už nič pekné, pretože všetko dobré, čo som voči tebe cítila je preč.
A zostal len chlad, ktorý ma vždy zamrazí pri srdci, keď niekde uvidím tvoje meno alebo si spomeniem na niečo, čo sme spolu zažili.
