Koľko ľudí sme za svoj ži­vot stretli, koľkí z nich sa stali na­šimi pria­teľmi, zná­mymi, alebo nám srdcu blíz­kymi. Koľko ľudí sa s nami smialo, za­bá­valo a trá­vilo čas. A koľko z nich sku­točne os­talo, keď nám ži­vot na chvíľu zo­bral úsmev z tváre?

Je nor­málne, že po­čas ži­vota sa všetko mení, ako aj ľu­dia okolo nás. Cha­rak­ter sa od­halí po čase. Väč­ši­nou, keď je zle. Po­čas vášho vý­sl­nia chcú byť všetci vaši pria­te­lia, ob­klo­po­vať sa va­šou ener­giou, všetko klape, všetko je fajn.

Ľu­dia ale za­budli, že pria­teľ­stvo je pre­dov­šet­kým o lo­ja­lite, po­moci a spo­lu­pat­rič­nosti. Zau­jí­mavé je, že keď ste to naj­viac po­tre­bo­vali, nie­ktorí vaši blízki zrazu ne­mali čas, chuť alebo ná­ladu byť pri vás. Ko­niec kon­cov, vás to na­učí byť v bu­dúc­nosti omnoho odol­nej­šími a sa­mos­tat­nej­šími. Ale ne­po­va­žu­jem za po­trebné viac ta­kýchto ľudí dr­žať vo svo­jom ži­vote a vo svo­jom hod­no­to­vom reb­ríčku. Nie je to hnev, ktorý po­cí­tite, je to ob­rov­ské skla­ma­nie, keď sa zrazu od vás ob­rá­tia, pre­tože už z vás ne­môžu viac čer­pať, ste tak po­ve­diac na prí­ťaž. Mys­lím, že to ale patrí k ži­votu, raz za čas je dobré vy­trie­diť tých fa­loš­ných pa­ra­zi­tov zo svo­jej blíz­kosti.

unsp­lash.com

Nie je to o ľú­tosti, skôr o po­cho­pení, prečo sa to deje. Je to o po­li­tike ČO Z TEBA BU­DEM MAŤ? Ak ale nie­kto ne­do­káže pri mne stáť, keď mi je naj­hor­šie, môže za­bud­núť na to, že ho bu­dem chcieť mať pri sebe pri svo­jom úspe­chu. Pre­tože, tak ako sa strieda deň s no­cou, strieda sa aj ob­do­bie ťaž­kých chvíľ s tými šťast­nej­šími ob­do­biami. Je to ži­votná sí­nu­so­ida, ktorú treba pri­jať.

Ďa­ku­jem všet­kým, ktorí pri mne stáli, keď mi bolo naj­lep­šie, a tak­tiež ďa­ku­jem tým, ktorí od­išli keď mi bolo naj­ťaž­šie. Vy­čis­tili ste mi pries­tor na niečo oveľa lep­šie. Ne­vadí, že ste za­budli po­ve­dať pre­páč, to už nie je môj prob­lém, ale vaša vi­zitka. Vždy vám rada ochotne po­mô­žem, ak to bude v mo­jich mož­nos­tiach, pre­tože to je o mne a mo­jom cha­rak­tere, ale viac už ne­pat­ríte me­dzi mo­jich pria­te­ľov.

unsp­lash.com

Prečo by vám mal chý­bať nie­kto, pre koho ste boli len pre­chod­nou sta­ni­cou? Slová ostanú len slo­vami, skutky sú to, čo z nás robí ozaj­st­ných ľudí.

Na­ko­niec aj tak zis­títe, že sa stalo len dobré. Dô­le­žité je ve­dieť sa otriasť a ísť ďa­lej. Ísť ďa­lej s tými správ­nymi ľuďmi a te­šiť sa na ďal­ších no­vých skve­lých ľudí. Ľú­tosť za­hoďte kamsi do stra­tena. Tá ne­patrí do vášho ži­vota. Od­púš­ťajte, ale ne­ne­chajte sa zne­uží­vať. Po­ve­dzte pekne na ro­vinu NIE, ĎA­KU­JEM. Veď sa predsa k sebe ne­mu­síme cho­vať ako hy­eny. Kto žiada vy­svet­le­nia, má na ne právo. Kto zba­belo uteká a ne­do­káže sa vám po­zrieť do očí, nech uteká teda po­riadne ďa­leko. Je to jed­no­du­ché.

Buďte s tými, ktorí pri vás stoja v dob­rom aj v zlom a raz za čas im ne­za­bud­nite po­ďa­ko­vať a po­ve­dať im, akí sú úžasní. Každý z nás to po­tre­buje.

„Ni­kto iný mi nedá lásku, pria­teľ­stvo, vrúc­nosť a nehu, ktorú nemá sám v sebe.“

– Jo­hann Wolf­gang von Go­ethe

Komentáre