Presne toto je to obdobie, ktoré milujem najviac. Síce som ho veľakrát nezažila, no aj to málo mi stačilo k tomu, aby som vedela, že to nebude trvať večne. Toto sú chvíle, kedy si užívam to, že do môjho života vstúpila láska. On. Nezamýšľam sa nad tým, čo bolo alebo bude. Užívam si prítomnosť tak, ako sa len dá.
Zamilovaná žena je vraj trochu ako blázon. No a? Aspoň som šťastný blázon. Už som ani neverila, že ešte niekedy stretnem človeka, pri ktorom sa mi podlomia kolená. Človeka, ktorý sa mi bude verne pozerať do očí, a v jeho náručí pocítim bezpečie a istotu. Niekoho, s kým sa môžem smiať, niekoho, pri kom sa môžem vyplakať. Je to nové a čerstvé, a viem, že to nemusí trvať večne.
Láska môže odísť, no prečo si ju neužiť, kým je tu?
Ale prečo sa mám trápiť tým, čo bude? Viem, že jedného dňa môžeme riešiť aj vážne veci týkajúce sa našej budúcnosti, no ten deň ešte neprišiel. Zatiaľ sme v tom sladkom opojení. No pravdou je, že z každej strany počúvam to isté. Myslíte to spolu vážne? Podľa mňa sa k tebe nehodí. Neviem, či vám to vydrží. Čo bude, keď …? Nechápem, prečo sa o náš vzťah boja tí, ktorí s ním nemajú nič spoločné.
Prečo mi chcú kaziť radosť tým, že sa v tom vŕtajú až príliš a zbytočne? Nie je láska krásne v tom, že občas pri nej nemusíme nič riešiť? Že sú chvíle, kedy si ju len užívame celým srdcom a nechávame sa unášať motýľmi, ktorých máme v žalúdku? Prečo si neužiť tie ružové okuliare na očiach, kým si ich nebudeme naozaj musieť dať dole?
Jediné, po čom túžim, je užiť si ju naplno. Tu a teraz. Nestarám sa o zajtrajšky. Nechcem ani myslieť na to, čo bude. Nechajme si to, prosím, na neskôr. Teraz len buďme. Ja a ty. A naša bublina. Kým nepraskne.
