Pamätám si moje prvé zaľúbenie. Bolo to tak veľmi intenzívne a skutočné. Nevedela som jeho meno, vedela som len ako vyzeral, a kde sa približne chodil s kamarátmi bicyklovať. Blond vlasy a modré oči. Stále som chodila na miesta, kde som ho mohla stretnúť. Písala som o ňom básničky.
Bol pre mňa niekto neznámy, keďže som jeho meno nevedela. Nevedela som, či má frajerku alebo nie. Bola som prvýkrát tak naozajstne „dospelácky“ zaľúbená. Bolo to naozaj krásne. Taká prvá čistá nevinná láska.
Potom si pamätám svoje prvé zlomené srdce, prvú bolesť, kedy som si myslela, že to už nemôže bolieť viac. Pamätám si, ako som každým kúskom srdca bojovala, aby som opäť dokázala ľúbiť.
Podarilo sa.
Opäť som sa zaľúbila. Písala som mu zaľúbené listy, odkazy, ako veľmi som na neho hrdá. Ďalšia „dospelácka“ láska. Tak veľmi pekné to bolo. Opäť som pocítila bolesť, ktorá ma zasiahla na miestach, kde som si myslela, že bolesť ani byť nemôže.
Chcela by som povedať, že som ostala po všetkej tej bolesti rovnaká.
Raz som počula takú múdrosť, ktorá hovorila, že kto raz pocíti zlomené srdce, nikdy nebude ľúbiť rovnako intenzívne, pretože sa bude báť opätovnej bolesti.
Nehovorím, že nedokážem ľúbiť. Len to už nie je tá čistá láska, to prvé zaľúbenie, kedy som o niekom dokázala písať básne, piesne, zaľúbené listy, ktoré ho čakali na posteli, keď sa ráno zobudil.
Niekedy mi to moje nevinné ja, ktoré nepoznalo bolesť, chýba.
