Vraj si každý zaslúži druhú šancu. Alebo aspoň odpustenie. Mnoho ľudí to dokáže, no to ešte neznamená, že aj zabudne. Ale nie všetci sú takí. Niektorí z nás jednoducho odpúšťať nevedia (alebo len nechcú?). Cítia sa byť tak zranení, sklamaní či nahnevaní, že radšej budú žiť s jedom v srdci, než by sa s tým mali vyrovnať.
Možno si rovnaká povaha aj ty. Kým niekto nedokáže v sebe prechovávať hnev a svedomie mu nedovolí brať karmu do vlastných rúk, ty si tá, ktorá si rázne stojí za svojim, nech sa deje čokoľvek. Neberieš ospravedlnenia, nezľutuješ sa. Nezáleží na tom, ako ťa daný človek zranil, pre teba už neexistuje. No zabúdaš na to, že si tým len sama ubližuješ.
Odpúšťať znamená dovoliť si byť šťastná
To, že si niekomu nedala šancu na uzmierenie, alebo to, že v sebe prechovávaš hnev, znamená, že sa trápiš len ty. Nie ten druhý. Ty si tá, ktorá cíti na srdci ťažobu, ktorá je smutná, naštvaná, tá, ktorá hodiny premýšľa nad tým, čo bolo a prečo to tak bolo. Zaťažuješ svoju myseľ aj dušu. Kým on pôjde ďalej a zabudne, že bol zdrojom tvojho problému, ty si ho v sebe budeš nosiť pokojne aj dlhé roky.
No pokojné to veru nebude. Musíš si uvedomiť, že odpustením nedávaš len nádej a druhú šancu niekomu inému. Ty si týmto krokom dovoľuješ žiť bez ťažoby vo svojom vnútri. Znie to sebecky, ale je to tak. Robíš láskavosť najmä sebe. V momente, kedy si to uvedomíš, v minúte, v ktorej sa rozhodneš odpustiť a ísť ďalej, sa stávaš silnejšou a múdrejšou.
Keď to dokážeš, spravíš láskavosť sebe, nie tým, ktorí ťa zranili. Ukážeš, že máš v sebe viac odvahy, dobra a súcitu, než by si možno tvoje okolie myslelo. Budeš tou, od ktorej si môžu brať príklad. Nebude to ľahké a chce to čas, no stojí ti to za to.
