Sychravé ráno, ktoré nestojí o tvoju krásu. Kvapky dažďa, ktoré sa snažia zmyť tvoju odvahu, pocity, ktoré si v sebe tak dlho budovala. Všetko to znova spadlo. Celá tvoja snaha sa rozplynula, keď ti dali pocítiť, že nie si dosť. Dosť dobrá, dosť milá, dosť pracovitá, dosť dobrá matka, … a podobne. Všetko si to nechala spadnúť a teraz čakáš.
Vidím ťa. Počujem, že niečo nie je v poriadku a snažím sa v tebe znova vzbudiť pocit, že si musíš veriť hlavne ty sama, inak to nepôjde. Sama dobre vieš, že všetko, čo robíš, robíš pre seba, no v tej chvíli, keď ti vravia tie slová, zabúdaš na všetko dobré.
Počúvaš, že si pre neho nebola dosť dobrá. Počúvaš, že tú školu nemôžeš zvládnuť, že tá práca je príliš náročná, že by si si nemala strihať tie krásne vlasy, a už vôbec nie byť sama sebou.
Možno by si ľudia mali vstúpiť do svedomia a hnevať sa na samých seba, že nie sú dostatočne vysporiadaní oni so sebou. Vlastne, nemali by, nemali by robiť nič. Mali by sa len starať o seba a byť tolerantnejší.
Čo keby sme sa začali na ľudí pozerať z iného uhla pohľadu a začali počúvať ich názory, byť tolerantní, vnímať a chápať, prečo to takto chcú. To, že si myslíš, že tvoje názory sú jediné a správne ešte neznamená, že to takto naozaj je.
Tolerancia je to, čo nám chýba. Vlievaj lásku do ich sŕdc a ver, že to bude lepšie.
Všetko čo robíš, robíš pre seba a na to netreba zabúdať, pretože jediný, kto ti môže naozaj ublížiť, žije v tebe. Všetky tie slová, ktorým dávaš pozornosť sú stále v tebe a tak ich prosím zahoď. Spáľ ich a nechaj vyhasnúť všetok plameň po nich. Si krásna a vždy budeš, len si to musíš uvedomiť sama.
