Ležím v posteli a hlavou mi letia milióny myšlienok. Tak, ako vždy pred tým, než zaspím. Zdá sa, že môj život je skvelý. Som za neho vďačná. Mám dobrú prácu, milujúcu rodinu, idem si za svojimi snami a vedľa mňa leží môj partner, s ktorým to ťaháme už roky. Ale niečo tu nie je v poriadku.
Z hĺbky mojej duše či nejakého tajného kúta mysle, znova myslím na teba. Toho, ktorému kedysi patrilo moje srdce. Aj keď je to tak dávno, čo si ma držal za ruku. Aj keď je to tak dávno, čo sme si povedali zbohom. Všetky tie pocity sa ku mne vrátia a mne sa to zdá ako včera, keď som bola schúlená v tvojom objatí. Boli sme si súdení. No zrejme sme sa stretli v nesprávny čas.
Keď raz začnem, neviem s tým prestať. Myslím na to, ako sme mohli skončiť, keby to bolo všetko inak. Kde by sme teraz boli? Klapalo by nám to? Veď už sme sa posunuli tak ďaleko.
Tie myšlienky mnou prúdia a nedajú mi spať. Keď ráno vstávam, zisťujem, že si sa mi dostal priamo do snov. Mala som v nich tak blažený pocit pokoja a lásky. Občas začujem tvoje meno alebo ťa zazriem na ulici a srdce sa mi zastaví. Akoby som mala 15 rokov a videla svoju prvú lásku. Vlastne, ty si ňou naozaj bol. Tou prvou, skutočnou.
On leží vedľa mňa a ja začínam mať výčitky svedomia. Je to dobrý muž a miluje ma. Je nefér myslieť na teba. Chcem s tým prestať, ale už dobre viem, že mi to znova potrvá niekoľko dní. Tú kapitolu som v sebe nikdy neuzavrela, i keď viem, že by som mala. Ale ako? Dá sa zabudnúť, že som milovala? Milujem aj teraz, no každá láska je iná.
Možno časom prídem na to, ako ťa nechať ísť. Snáď ten čas ťa zoberie so sebou. Pretože viem, že dnes by to už zmysel nemalo …
