Česť výnimkám, no pravdou stále je, že všeobecne sú ženy tie, ktoré sa zamilujú a už sa vidia v svadobných šatách. A keď sa to slovo na „s“ vysloví pred mužmi, iba horko prehltnú a začnú sa potiť. Ako je možné, že reagujeme na spoločnú budúcnosť tak odlišne? A z čoho majú muži vlastne naozaj strach?
Mnoho žien si to vysvetľuje tak, že v sebe máme prirodzene materinské pudy, ktoré sú kdesi na pozadí stále zapnuté a ak sme zaľúbené, jednoducho túžime po rodine a šťastnom „žili šťastne až naveky“ ako z romantického filmu.
Muži majú v sebe zas chlapský princíp, ktorý im hovorí, že by mali byť tou silnou stránkou vzťahu a pánmi každej situácie. Ak by však šli do vážneho vzťahu, ich „postavenie“ by už nemohlo byť dominantné. Častokrát je to len obyčajná frajerina, ktorá im bráni pred svetom priznať, že svoju polovičku milujú a rozhodnú sa jej dať svoju slobodu.
Majú strach, že ak niekomu dajú svoje srdce, ostane raz zlomené a to ich spraví slabými. A oni nechcú byť tí, ktorí sa popálili. Boja sa, že keď to bude vážne, nič už nebude ako predtým. Nevedia však, že s tou pravou to bude oveľa krajší život. Preto čakajú až do poslednej chvíle, kým svoje skutočné city a plány do budúcnosti vyslovia.
Jednoducho aj oni chcú nájsť tú pravú. Tú, pri ktorej budú mať istotu, že ich nesklame, pretože, aj keď si to nechcú priznať nahlas, vo svojom vnútri sú veľmi zraniteľní. Nedajú svoju dušu prvej, ktorá sa do nich zaľúbi. Keď ich teda myšlienka spoločnej budúcnosti vystraší, vieš, že si nie sú na 100 % istí.
