Nie, nej­dem na­pí­sať de­fi­ni­tívnu od­po­veď, že nevi, a ani, že vie. Ne­na­pí­šem ani, že je to in­di­vi­du­álne. Idem na­pí­sať to, čo som si všimla. Po­znám veľa žien, ktoré si v is­tom ob­dobí kládli túto otázku či sú už na­čisto mimo, ak sa ne­ve­deli roz­hod­núť, alebo ak ich to mierne ťa­halo na dve strany sú­časne. Ak pod­ve­dome po­rov­ná­vali svojho muža s bý­va­lým, alebo ak si vší­mali, že ne­jaký muž koná inak a možno aj lep­šie. A viete čo? Je to v po­riadku. Nie je to žiadna kon­tro­verzná téma. City ovlá­dať ne­mô­žeme, skutky áno.

Každý je­den vzťah v nás niečo za­ne­chá

O tom niet po­chýb. Každý člo­vek, kto­rého sme v ži­vote stretli, v nás niečo za­ne­chal. To, ako te­raz re­a­gu­jeme, v mi­nu­losti nie­kto ovplyv­nil. To, aké sme te­raz, je zmes všet­kého, čím sme si pre­šli a čo sme za­žili. A je hlúpe, aby sme sa sna­žili našu mi­nu­losť vy­ma­zá­vať, keď prí­deme do no­vého vzťahu. Ne­tvr­dím, že je správne ži­viť spo­mienky na bý­va­lého a pra­vi­delne o ňom pri ra­ňaj­kách roz­prá­vať par­tne­rovi. Na­bá­dam len k tomu, aby sme si samé v sebe utrie­dili veci a pri­jali to, čo bolo. Bol na­šou sú­čas­ťou, strá­vili sme s ním istý čas, ale už je na čase ísť ďa­lej. A hoci naňho príde ob­čas spo­mienka, ona aj sama od­íde. Ne­bi­čujme sa za to, no ne­pre­ná­šajme si to do ak­tu­ál­nej doby. Skúsme to ne­chať pa­sívne, no ne­na­ho­vá­rajme si, že naša mi­nu­losť ne­bola, a že už to máme vy­rie­šené. Verte mi či nie, čas všetko vy­rieši. Ale až vtedy, ak veci prij­meme a ne­bu­deme sa za ne trýz­niť.

View this post on Ins­ta­gram

Kina – i feel empty

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

Boj me­dzi ra­ci­onál­nou a váš­ni­vou lás­kou

Toto je tiež častý prob­lém. Možno sa v ňom raz za ži­vot ocitá tak­mer každá žena. Je to tým, ako sme ve­dené ro­dičmi, akého par­tnera si máme nájsť, alebo aj na­šimi vlast­nými oča­ká­va­niami, ktoré na chla­pov máme. Sme pre­sved­čené, že ten chlap, ktorý je pri nás, je ten správny. Že má ciele a am­bí­cie, po­dobné hod­noty ako my, ro­di­čia ho sch­va­ľujú, všetko je do­ko­nalé. Len zrazu prí­deme do ob­do­bia, kedy stret­neme muža, ktorý sa úplne vy­myká všet­kým oča­ká­va­niam a ná­ro­kom, a práve pri ňom sa ob­javí tá is­kra, ktorá nám v tom „ra­ci­onál­nom“ vzťahu chýba. Stalo sa to na­ozaj veľ­kému po­čtu žien. A po­tom pri­chá­dza už len naše roz­hod­nu­tie. Chceme ro­dinu a šťastný ži­vot, alebo dob­ro­druž­stvo a spon­tán­nosť?

Toto roz­hod­nu­tie je na kaž­dej z nás, ale ur­čite nie je rie­še­nie tvá­riť sa, že sa nič ne­deje a za­sú­vať veci pod ko­be­rec. Mu­síme če­liť sa­mej sebe a ur­čiť si svoje pri­ority, aby sme naše roz­hod­nu­tia raz ne­ľu­to­vali. Možno nie­kedy stačí roz­ho­vor s na­šim pria­te­ľom, malá zmena vo vzťahu a di­lema je preč.

A znovu zo­pa­ku­jem tú myš­lienku na zá­ver, že za naše city nie sme zod­po­vedné, ale za skutky áno. City prij­meme a oni v správ­nom čase od­ídu. Ale skutky sa ne­zmažú.

Komentáre