Na láske je najkrajšie práve to, že človeka milujeme takého, aký je. Berieme na vedomie všetky jeho dobré aj zlé vlastnosti. To, čo sa nám páči aj nepáči vytvára ten dokonalo-nedokonalý cit. Veci, ktoré ťa na milovanom človeku štvú, by ti ešte mohli chýbať.
Ale čo v prípade, že tvoja polovička nie je s tebou ako celkom až tak stotožnená? Čo ak naznačuje (alebo nebodaj, priamo prikazuje), aby si sa zmenila? Bez ohľadu na to, či sa to týka tvojho výzoru alebo správania či návykov. Čo ak od teba vyžaduje veci, s ktorými vnútorne až tak nesúhlasíš, no z lásky a pre jeho potešenie si ochotná mu vyhovieť?
Nie je to v odpore s prvou časťou tohto článku? So slovami, že láska nás miluje takých, akí sme? Nuž, áno je. Pretože ak ťa chce niekto zmeniť, potom nemiluje tvoje skutočné ja. Chce si vytvoriť niečo podľa predstáv. No ty nie si žiadna bábika na hranie!
Nečíta sa to príjemne a už vôbec nie je ľahké voči tomu podniknúť kroky. No nikdy by si nemala nechať hocikoho iného, aby ti hovoril do toho, ako máš či nemáš žiť. Ako máš vyzerať, ako sa obliekať, čo hovoriť, čomu sa venovať, kam (ne)chodiť, s kým sa stretávať, … každá jedna vec, o ktorej vo svojom vnútri tušíš, že nie je pre teba, a každá jedna zmena, kvôli ktorej sa necítiš komfortne, ťa bude postupne iba dusiť.
Jedného dňa sa zobudíš a uvedomíš si, že nie si šťastná, že neustále kontroluješ, či spĺňaš niekoho predstavy. Ak si on predstavuje svoju „dokonalú“ ženu, tak nech si ju hľadá! Ty si dokonalá pre niekoho, kto to tak bude vnímať bez toho, aby chcel na tebe niečo zmeniť. Ten pravý bude zbožňovať tvoje „nedokonalosti“, bude sa usmievať nad tvojimi „divnými“ zvykmi, a najmä, budeš pre neho tá najkrajšia.
