O tom, ako som si šťastie za peniaze kúpila
Life
Nepochádzam z bohatej rodiny. Keď som ako dieťa chcela nejakú hračku, nie vždy som ju dostala. Napriek tomu som mala nádherné detstvo. Naučila som sa skromnosti a vážila som si to, čo som mala. Kedže som vyrastala na dedine, vždy som sa tešila na hocijaký výlet do mesta. Všade veľa ľudí, áut, vysokých budov, obchodov a ihrisiek s hojdačkami, aké sme doma nemali. Vždy som bežala dopredu, chcela som byť všade prvá, aby som mala čas preskúmať tú ulicu, okolo ktorej sme iba prechádzali. Aby som mohla nazrieť ľudom do záhradiek a nechať sa vyplašiť nezbednou mačkou. S odstupoma času sa sama seba pýtam: Ako som len na toto mohla zabudnúť?
Keď som vyrástla a začala zarábať vlastné peniaze, začala som ich aj mínať na vlastné veci. Dopriala som si všetko, čo som nemala ako malá. Najviac si to asi odniesol môj byt. Je zladený do posledného detailu, všetko v ňom je tak, ako má byť, tak ako som to vždy chcela.
No napriek tomu, keď som sa v jeden piatkový večer posadila na gauč a vyložila si nohy na stolík, uvedomila som si, že toto nie je ono. Nebola som šťastná. Nerozumela som tomu; mám predsa všetko, čo som chcela, o tomto som predsa vždy snívala. Všetky tie veci, ktoré som nemohla mať a teraz ich mám. Tak čo viac mi treba?
foto: pexel.com
Bolo to asi pred dvoma či troma rokmi. Vtedy som si uvedomila, že materiálne veci ma nikdy šťastnou neurobia. Ani drahé oblečenie, ani štýlové topánky, ani zladený nábytok a dokonale hodiace sa doplnky. A tak som jedného dňa prestala kupovať veci.
Začala som kupovať zážitky.
Letenky do Dublinu. Asi tam to začalo. Dodnes sa smejem na tom, čo všetko sme dokázali zažiť za 8 hodín v cudzom meste, v cudzej krajine, kde sme nepoznali ani jednu živú dušu.
Lístky na vlak do tri hodiny cesty vzdialeného mesta. Vo vlaku je sranda, stretnete tam kopu ľudí. Už som na to zabudla, keďže teraz všade chodím autom.
Vstupenky do Vodného sveta. Neskutočný zážitok, keď vám nad hlavami plávajú žraloky a húfy pestrofarebných rybičiek.
Výlet do Paríža s kamarátmi. Bilancia: 4 dni, 60 nachodených kilometrov a zážitkov na menšiu knižku.
Múzeá. Kvôli krásnemu múzeu som ochotná cestovať aj pol dňa. Niečím ma fascinujú, možno tou atmosférou, vôňou alebo tými všetkými informáciami, ktoré si uvedomím, že neviem, ale vedieť chcem.
Návšteva kamarátky vo Viedni. Vo vianočnej Viedni, vysvietenej a vyvoňanej. Tancujúc v Latino bare som si uvedomila, že toto je to čo potrebujem.
unsplash.com
Toto je to, čo ma robí naozaj šťastnou.
Zážitky.
Cestovanie.
Spoznávanie.
A čo je ešte lepšie, nezostala som iba pri sebe. So šťastím by sa šetriť nemalo, treba sa rozdeliť aspoň s najbližšími. A tak som prestala ľudí obdarovávať vecami. Začala som im dávať zážitky. Moja sestra dostala poukaz na kurz maľovania na plátno. Doteraz na to spomína, doteraz maľuje. A maľuje krásne! Mojej najlepšej priateľke som darovala výlet do Disneyladnu. Nezabudnuteľný zážitok, pre nás obe. Ale jej úprimný úsmev na tvári a rozžiarené oči, to ma hrialo pri srdci ešte dlho.
Hovorí sa, že šťastie sa za peniaze kúpiť nedá. No ja som našla spôsob, ako si môžem – to svoje – šťastie kúpiť. Také to naozajstné šťastie, ktoré trvá ešte dlho po tom, ako eufória opadne.
Teraz, keď si sadnem na ten gauč a vyložím nohy na ten stolík, nič mi nechýba. Mám plnú hlavu spomienok, ktoré sa nerozbijú, nepokazia, dátum spotreby sa im nikdy neskončí. Zostanú mi navždy. A spolu s nimi aj šťastný úsmev na tvári.
