Bol sychravý deň. Taký ten deň, kedy nemáš chuť vychádzať z postele a robiť niečo užitočné. Chcela som si oddýchnuť a preležať ho celý v posteli. Dopadajúce kvapky dažďa ma pomaly, ale isto zaviedli do snov, a tak som si na chvíľu, naozaj len malú chvíľu, odpočinula.
Zobudilo ma jeho objatie. Zobudila som sa do rána, ktoré síce bolo navonok sychravé, no v jeho náručí som zbadala všetky lúče slnka. Maličkosti. Všetky tie maličkosti, ktoré pre mňa robil. Vedel, kedy chcem byť sama, kedy chcem objatie, a kedy len potrebujem trocha času a všetko bude dobré.
Bol to úplne obyčajný deň, do ktorého sa môžeš zobudiť aj ty. Musíš len počkať a vytrvať, kým príde niekto, kto ti vyčarí lúče slnka aj v tom najsychravejšom dni. Ranná káva ma prebudila o kúsok viac, tak som sa nebála postaviť z postele a pripraviť nám raňajky. Všetko šlo tak plynule a úplne normálne, až to bolo zvláštne. Celý deň sme sa rozprávali, ležali v posteli, pozerali na kvapky dažďa a neskôr sme sa ich chceli dotknúť.
Ponáhľali sme sa. Pršalo alebo snežilo? Už si poriadne nespomínam, no viem, že sme utekali k autobusu, ktorý nás mal odviezť niekam preč. Nasadli sme a celú cestu sme sa snažili rozprávať, pozerať na blikajúce nočné svetlá a popritom všetkom si mi neustále vložil bozk do vlasov. Opretá o jeho rameno. V tej chvíli mi to prišlo ako sen. Hodinová cesta zbehla príliš rýchlo a dostali sme sa tam, kam sme mali namierené. Dážď neustával a tak sme sa k sebe pritúlili o kúsok viac.
Prechádzať sa v daždi pre neho nebolo tým najlepším darčekom, no počasie sa naozaj naplánovať nedá, a tak sme sa rýchlym krokom dostali pod striešku, kde sme ostali stáť v tichu. Chvíľu sme mali pocit, že dážď ustane, no nestalo sa, a tak si ma vzal do náručia a vložil mi na pery pár bozkov. Počasie nám zrazu neprekážalo a on sa usmieval. Mala som pocit, že je všetko v poriadku.
Mala som pocit, že žiaden dážď ani dlhá cesta autobusom, či tmavá noc, nám nevezme to, čo naozaj chceme. Usmieval sa, a to bolo jediné, na čom naozaj záležalo.
