Ách, koľko času sme zvykli tráviť na mobile. Aj kávu s kamarátkami sme zvykli odfotiť na story. Nehovoriac o mobile v ruke na párty, keď sme mali ruku hore. Odpisovali sme na správy aj pri obede. Čas na prednáške sme si krátili Ludom. Dnes je to absolútne bežná súčasť života. Čo nám karanténa ukázala? Reálny život vieme tým online krásne vypĺňať, ale ten online nikdy reálny život nenahradí. Fyzický kontakt, objatie, úsmev.
Každá chvíľa je vzácna
Možno sme si v počiatkoch karantény vraveli, že je to takto dobré. Svoju rodinu sme možno pod vplyvom práce, školy, kamarátov či mobilu občas naozaj zanedbávali. Je naozaj správne, že sme začali chodiť viac do prírody. Do Benátok sa predsa vrátili delfíny, život sa akosi spomalil. Vnieslo nám to do života akési uvedomenie. Ukázalo nám to, na čom v živote naozaj záleží. Ženieme sa za úspechom, slávou či peniazmi. Toto obdobie nám ukázalo, že to najdôležitejšie si kúpiť nemôžeme. Čas, lásku, trpezlivosť, rodinu, kamarátov, a najmä, ľudský život. Práve tieto kruté chvíle nás naozaj formujú. Ukazujú našu skutočnú osobnosť. Všetky zlé stránky. Otvárajú hranice našej kreativity.
Vlastný domov väzením
Pre mnohých z nás je táto situácia naozaj ťažká. Môžeme pozorovať, ako v krajinách stúpla rozvodovosť či domáce násilie. Pretože ten čas doma má aj svoje nevýhody. Ľúbime sa, ale byť spolu tak veľa je náročné. Všetky tie úlohy v práci či kávičky s kamoškami sú akýsi ventil, vďaka ktorému sme milší. Náš život je pestrý, menej sa sústredíme na malé chybičky krásy. Lenže teraz máme na sledovanie chýb všetok čas sveta. Pre nás, ktorí sme na inetrnáte je to už nezvyk. Odvykli sme si byť tak veľa doma, tak veľa s rodičmi. Pochytíme sa na úplných hlúpostiach, pretože sa cítime určitým spôsobom nepotrební. Odvykli sme si žiť tento život a máme pocit, že sa náš reálny život zastavil. Akoby sme ostali uväzení vo svojom vlastnom svete. Ale tak to nie je. Ľúbime vás, len potrebujeme čas sa so všetkým vysporiadať a zmieriť.
Milujem svoj reálny život
V minulosti ľudia zažívali vojny, my máme problém vydržať sedieť doma a pozerať telku. Žiaľ, sme zhýčkaná generácia. Klamala by som, ak by som tvrdila, že mi tento stav vyhovuje. Milujem život aký žijem. Svoj reálny život, nie ten online. Skutočne si uvedomujem, že naozaj rada sedím na tej nudnej prednáške o druhej poobede. Rada sa sťažujem, že musím ísť po víkende na internát. Baví ma ráno vstávať na seminár. Pretože to všetko vyvažuje úžasný čas s mojimi spolubývajúcimi. Keď si ráno mrzuté robíme kávu a nakoniec sa na sebe smejeme. Nezabudnuteľné párty. Naozaj vtipné okamihy s mojimi spolužiakmi/ kolegami v škole. Ten pocit radosti, keď po celom týždni prídem domov, obíjmem rodičov a už ma na stole čaká moje obľúbené jedlo. Tá radosť v očiach môjho psa, že som konečne doma. Áno, je tam aj veľa stresu a nestíhania. Prebdené noci, litre kávy, stovky strán z učebnice. Lenže to všetko mi dáva pocit, že naozaj žijem.
Žiadne klišé rady a odporúčania, iba reálny život
Ľudia začali cvičiť, čítať, športovať. To všetko sú skvelé a obdivuhodné veci, ktoré naozaj chválim. Máme čas sa naučiť nový jazyk, študovať či pracovať z domu. Len ono to vôbec nie je také jednoduché, ako sa zdá. Buďme disciplinovaní a zodpovední, ale žime svoj život v rámci možností naplno. Aj keď je to niekedy na psychiku náročné, ďakujme za tie chvíle s rodinou. Snažme sa s kamarátmi komunikovať aspoň cez online svet. Nezanevrime na všetko a snažme sa na sebe pracovať zvnútra i zvonka. Pomáhajme ľuďom okolo seba a nebuďme sebeckí. A keď toto všetko pominie, opusťme svoje domovy s úsmevom na perách a s vďačnosťou za náš reálny život, ktorý žijeme. Pretože ho máme pevne vo svojich rukách a teraz mame naozaj čas sa zastaviť a premyslieť si čo ďalej. Hádam ste tomu nadpisu neverili, klišé je predsa základ 🙂
